Mgr. Juraj Vrábel Prednáška na seminári PV ZPKO
Vážení prítomní, dámy a páni,
pripadla mi veľmi čestná úloha, aby som Vás oboznámil s niektorými základnými faktami a udalosťami, ktoré sa viažu na dejiny slovenského národa v 20. storočí. Ide o veľmi zaujímavé udalosti, a to nielen pre historika, ale aj pre bežného človeka, pretože samotný priebeh udalostí je pomerne výnimočný, ak zoberieme do úvahy aj iné národy celého sveta.
Samotné situovanie začiatku prelomových udalostí nie je ľahké, pretože nájsť základný časový zlom, resp. prvotný úsek, kedy sa naše dejiny začali ako keby počítať, resp. odkedy môžeme hovoriť o dejinách Slovákov v 20. storočí.
Môžeme teda prijať všeobecný úzus, že naše dejiny v 20. storočí možno rátať od osudných výstrelov v Sarajeve 20. júna 1914, kedy študent Gavrillo Princip, ktorý sa sám pokladal za srbského národovca, sa odhodlal na čin, ktorým spustil udalosti takých rozmerov, o ktorých iste vtedy netušil. Paradoxne práve negatívna udalosť, akou bola svetová vojna, pretože znamenala skazu, smrť a zabíjanie nevinných, tak práve ona pomohla vzniku Československej štátnosti, ktorá zachránila náš národ pred asimilovaním sa do národa maďarského.
Slováci rukovali teda do armády štátu, ktorý ich vlastne chcel odnárodniť a padali v hojnom počte za svojich prenasledovateľov. Dnes už asi ťažko niekto pochopí, koľko ľudských tragédií sa odohralo v našich rodinách, ktorá zbytočne stratila syna, otca či brata za vlasť, ktorá bola pre nich nie matkou, ale macochou na poli národnom.
V tejto súvislosti je zvláštna Božia logika a ochrana nášho národa v časoch ťažkých, a to tak, že nám posiela osobnosti, aby národ pozdvihli k vybudovaniu určitého cieľa aby naše hodnoty nezahynuli, a to práve v časoch, kedy nám hrozí národná záhuba. Pritom naopak, slovenský národ v časoch, kedy už svoju druhú modernú štátnosť dosiahol, teda v roku 1993, tak odvtedy už šťastie na osobnosti nemá.
V roku 1914 však takáto osobnosť v zahraničí bola, aby nám pomohla vymaniť sa z národnej poroby. Tento muž pochopil, že paradoxne vojna pomôže Slovákom v tom, že na jej konci sa budú prekresľovať mapy. A hoci bol pôvodne astronómom a vedcom v službách Francúzska, na svoj národ nezabudol a vstúpil do armády, hoci jeho zdravotný stav nebol najlepší. Všetci už iste tušíte, že ide o Milana Rastislava Štefánika, ktorý sa za 4 roky usilovnej práce stal z obyčajného vojaka generálom francúzskej armády.
Na to, aby sa politické ciele mohli dosiahnuť, bolo potrebné budovať zahraničné vojsko – légie. Organizoval ich vo Francúzsku, Taliansku, no najmä v Rusku. Tento vynikajúci diplomat svojimi kontaktmi sprostredkoval stretnutia na najvyšších miestach aj so svojimi českými spolupracovníkmi Dr. Benešom a svojím bývalým profesorom Masarykom, ktorého poznal ešte z čias svojich pražských štúdií, kde mimochodom bol členom spolku Detvan.
Títo traja v tom čase už politickí predstavitelia zahraničného prvého odboja založili v roku 1916 ČSNR ako najvyšší zahranično-politický orgán pre reprezentáciu vôle národa českého a slovenského. Slováci doma ale aj za hranicami sa totiž zhodli na tom, že najlepšou cestou po rozpade Rakúsko-Uhorska bude cesta spoločného štátu Čechov a Slovákov. Tieto snahy v zahraničí podopreli aj dvomi dohodami, a to Clevelandskou a aj Pittsburgskou, pričom práve Pittsburgská bola dôležitejšia a mala určujúci vplyv na vzťah Čechov a Slovákov v nastávajúcej ČSR. Totiž garantovala Slovákom autonómiu, a to aj podpisom budúceho prezidenta Masaryka, ktorý sa hneď po návrate do vlasti vyjadril , že je neplatná a stal sa prívržencom tézy o jednotnom československom národe, v čom ho najviac podporoval jeho najbližší spolupracovník dr. Beneš, a to hneď po vzniku ČSR 28. 10. 1918.
Rozchod Slovákov s tisícročnou Uhorskou vlasťou veľmi elegantným až vtipným spôsobom vyjadril vtedy ešte takmer neznámy slovenský kňaz a národovec, ak nepočítame udalosti v Černovej, ktorý sa dal počuť, že tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo, a preto sa musíme rozísť a ísť spolu s Čechmi. Presný dátum tejto vety síce nepoznáme, ale údajne bola povedaná v čase tzv. Martinskej deklarácie, kedy sa aj Slováci prihlásili k novo vznikajúcej ČSR 30. 10. 1918. Slováci sa teda prostredníctvom svojich zástupcov začlenili do ČSR, no československé légie museli ešte bojovať s maďarskými vojakmi, ktorí sa len tak ľahko nechceli Felvídeku vzdať, pričom samotní politickí predstavitelia v Budapešti ponúkali našim predstaviteľom širokú autonómiu, no našťastie na tento priehľadný trik nikto nenaletel.
Dňa 4. mája 1919 sa do oslobodenej vlasti vracal prvý minister vojny novej ČSR. Domov však nedoletel. Osobne sa prikláňam k verzii, že šlo o atentát, no dodnes to nie je spoľahlivo objasnené. Je však zaujímavé, že Lexikón slovenských dejín z roku 1997 udáva ako príčinu smrti Štefánika streľbu na lietadlo…..
Ak sa však vrátime k tomu, čo sa udialo u nás doma, tak je málo známou kapitolou z dejín nášho národa, že košický archivár Viktor Dvorščák chcel pripojiť oblasti východného Slovenska k Maďarsku pod vlajkou tzv. Vichodoslovjackej republiky, pretože tvrdil, že východniari nie sú takí istí Slováci ako na strednom či západnom Slovensku, nehovoriac o snahách tzv. SRR. Legionári však včas zasiahli a oslobodili toto územie. 7.12. sa v Ňaršanoch pri Sabinove pod vedením kanonika a národovca Štefana Onderča konalo memorandové zhromaždenie, kde sa východniari prihlásili k slovenskému a nie k slovjackemu národu….
Nový štát sa teda musel brániť, pretože všetci jeho susedia mali k nemu územné nároky, okrem Rumunska. S tým ČSR uzavrela Malú dohodu spolu s Juhosláviou v roku 1921.
Čo sa týka vnútorných záležitostí, tak ČSR prijala ústavu vo februári 1920, ktorá ale začínala slovami „ My lid československý“, čiže šlo o jednoznačné potretie výdobytkov Pittsburghskej dohody, pričom prezident Masaryk ju vyhlásil za neplatnú a svoj podpis z nej odvolal. Svoje rozhodnutie bránil etnickým zložením štátu, kde druhou najväčšou národnosťou po Čechoch boli Nemci, a teda svoje rozhodnutie prikloniť sa k tzv. československému národu hájil tým, aby nás spolu bolo viac ako sudetských Nemcov, pretože inak by aj oni mohli žiadať autonómiu.
Na Slovensku vzniklo iba Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom, inak tiež zástancom čechoslovakizmu, pretože Masarykove názory našli oporu aj v časti rodiacej sa slovenskej politickej reprezentácie. Dané ministerstvo však nemalo plnú moc, pretože centralistická ústredná vláda rozhodovala z Prahy aj o Slovensku. Rovnaký osud postihol aj Krajinské zriadenie, čo bolo prvým zábleskom autonómie, no ani krajinský prezident so sídlom v Bratislave, a to od roku 1928, tak ani ten nemal plnú moc nad Slovenskom.
Avšak treba jednoznačne povedať aj kladné veci súvisiace so vznikom prvej ČSR. Nebyť totiž pomoci od českého národa pri vzniku a formovaní prvej republiky, Slováci by ako národ asimilovali do uhorského národa, rovnako ako Česi by splynuli s Rakúšanmi či Nemcami. V tomto má jednoznačne 28. 10. 1918 kladný odkaz. Avšak nerešpektovanie Pittsburgskej dohody a následný centralizmus vzťahy medzi týmito bratskými slovanskými národmi značne naštrbil. Ale v tomto kontexte je zaujímavý jeden poznatok: Slováci ako národ žili v jednom štáte s dvomi národmi- s Maďarmi v Uhorsku a s Čechmi v ČSR. Pritom prežili s Maďarmi v jednom štáte 918 rokov a s Čechmi iba 69 rokov, no dnešné vzťahy sú oveľa lepšie práve paradoxne s tým národom, s ktorým sme spolu žili omnoho menej rokov.
Vráťme sa však k problematike vývoja v prvej ČSR: Slováci sa začali politicky formovať a angažovať, a to v takých rozmeroch a možnostiach, aké neboli za Uhorska možné. Vznikali rôzne politické strany. Cieľom tejto prednášky pre jej časový fond nie je vymenovávať všetky, preto by som sa chcel dotknúť tej, ktorá mala v tomto období určujúci charakter pre vývoj slovenského politického života ako najsilnejšia politická strana tohto obdobia. Ide o HSĽS. Táto strana sa totiž od začiatku svojho pôsobenia formovala ako autonomistická strana. Spomínam ju však hlavne kvôli jej percentuálnemu zastúpeniu v slovenskom voličstve. Totiž okrem centralistického a socialistického smeru a im príslušných strán existoval aj autonomistický, ktorého HSĽS bola hlavnou a hybnou silou.
Program tejto strany sa orientoval na splnenie požiadaviek Pittsburgskej dohody. Stranu viedol ružomberský farár Andrej Hlinka, ktorý bol rodákom z obce, ktorá sa vďaka beštialite maďarských žandárov krvavo zapísala do dejín Európy. V HSĽS sa často poukazovalo na aspekt černovskej tragédie v kontexte toho, že aj ČSR vznikla a bola postavená na krvi týchto obetí, pretože Slovensko si vtedy všimol demokratický svet. Hlinka na základe národno – kresťanských princípov formoval stranu v duchu politického katolicizmu a opieral sa aj o sociálnu náuku Cirkvi.
V roku 1928 otriasla stranou tzv. Tukova aféra, kvôli ktorej vystúpila HSĽS z vlády tzv. Panskej koalície a opäť sa stala opozičnou stranou. Jedným z ministrov tejto vlády bol aj neskorší prvý slovenský prezident Dr. Jozef Tiso.
Hlinkovi pri boji za autonómiu nebol cudzí ani ekumenizmus a veľmi uznával podiel národne uvedomelých evanjelikov, ktorí ideovo nadväzovali na odkaz Ľudovíta Štúra, ktorého 200. výročie si tento rok pripomíname. Evanjelici boli organizovaní v SNS, s ktorou sa Hlinka s Rázusom 16. októbra 1932 spojili a vytvorili spoločný autonomistický blok.
Odrazom nálad obyvateľstva boli aj tzv. Pribinove slávnosti v Nitre, kedy si ľudia vynútili prejav Andreja Hlinku, hoci on medzi pozvanými nefiguroval.
V rokoch prvej ČSR však HSĽS opätovne žiadala autonómiu pre Slovensko a dávala do poslaneckej snemovne opätovné návrhy. Tie sa však stretávali s neochotou centralistov. Určitou naivnou predstavou poslancov za HSĽS bola voľba prezidenta v roku 1935, kde kandidát Edvard Beneš sľúbil hlinkovcom autonómiu v prípade, že budú hlasovať za jeho zvolenie. HSĽS teda sľub vtedajšieho ministra zahraničia zobrala vážne a skutočne zaň aj hlasovala s vedomím, že splní svoj sľub a naplní tak Pittsburgskú dohodu. Akonáhle však zložil prezidentskú prísahu, dal sa počuť, že v požiadavke autonómie pre Slovensko „nelze vyhověti“. Tým jasne deklaroval, ako asi bude vládnuť, čo sa týka váhy jeho slova.
Naplno sa však prejavil až neskôr. V tom čase totiž už bol v susednom Nemecku pri moci Adolf Hitler, ktorý sa netajil snahou o zjednotenie Nemcov do jedného štátu, vrátane tých sudetských. ČSR na to reagovala budovaním pevnostného systému, ktorý bol veľmi dobre pripravený na prípadnú konfrontáciu. S Hitlerom však začali rásť krídla aj ostatným našim susedom, konkrétne Maďarom a Poliakom, ktorí snívali o spoločnej hranici v oblasti severného Slovenska. Vzhľadom k tomu, že sa medzinárodná situácia vďaka nástupu krajne pravicových hnutí zhoršovala, začala byť aktuálnou aj otázka územnej integrity štátu.
V čase sudetskej krízy bola armáda a oba národy ČSR ochotné brániť republiku. Slováci však stále trvali na požiadavkách autonómie. Tento zápas totiž už prechádzal do 20- ročnej fázy, kedy sa HSĽS prezentovala 1. januára 1938 heslom „V novom roku do útoku“ a za cieľ si dala konečne zvíťaziť v tomto nerovnom, no stále legitímnom boji.
Dňa 5. júna 1938 doniesli americkí Slováci na čele s Dr. Petrom Hletkom na Slovensko originál Pittsburgskej dohody, aby každý jasne videl, že nejde o podvrh a falzifikát, ako sa snažili Slovákom nahovoriť centralisti. Na tomto zhromaždení sa poslednýkrát pred svojou smrťou prihovoril milovanému národu Hlinka, pričom 16. 08. 1938 jeho srdce dotĺklo. Jeho pohreb sa stal veľkou manifestáciou za autonómiu a účasť nemala dovtedy obdoby, keďže presiahla 50 000 ľudí. S Hlinkom však snaha o autonómiu nezahynula. Pri jeho smrteľnej posteli sa zhromaždila nová generácia politikov, ktorú on vychoval pre nové úlohy, ktoré pred nimi stáli. Základom však bolo získanie autonómie.
Do týchto udalostí prišla horúca politická jeseň, kde šlo hlavne o to, ako bude republika vyzerať po územnej stránke. Sudetskí Nemci sa totiž stali relevantnou politickou silou v pražskom parlamente a na ich strane sa okrem Hitlera ocitli aj spojenci ČSR, a to Veľká Británia a Francúzsko, ktorí zvolili politiku tzv. appeasementu, čiže nebránili Hitlerovi v agresii, resp. nemiešali sa do nej, aby neškodila ich záujmom. To, že takto otvorene sa ako spojenci pridávali na stranu agresora, im zjavne nevadilo. Dokonca aj dnešní britskí a anglickí historici neradi vyslovujú mená ako Chamberlaine a Daladier, pretože ide o nie pozitívne postavy ich dejín. A práve títo muži osudovo zasiahli aj proti nám. Výrazom snáh sudetských Nemcov a ich podporou z britskej strany bola tzv. Runcimanova misia, ktorá len potvrdila kurz britskej vlády. Armáda a národy Československa však boli rozhodnutí brániť ČSR. Na čele štátu však stál asi najväčší tragéd v spoločných dejinách týchto krajín. Je naozaj bizarné ,ako bez odporu prijal Beneš rozhodnutie Mníchova z 30. 09. 1938. Tri roky nákladne budované pevnosti boli za jeden deň preč bez najmenšieho odporu. Frustrácia armády pri porade s Benešom bola tak obrovská, že generál Lev Prchala namieril služobnú zbraň proti prezidentovi. Môžeme len špekulovať, čo by bolo, keby vystrelil, ale to do dejín nepatrí. Je však zaujímavé, ako sa o týchto veciach vyjadrovali Hitlerovi generáli po vojne. Maršál Keitel napríklad v Norimbergu tvrdil, že ešte neboli pripravení na boj, pričom mu Hitler vravel, že je šťastím, že sa ČSR so svojimi pevnosťami nebránila. To isté vravel pri inšpekcii v pevnosti Bouda v meste Králiky, kde vykonal prehliadku pevností a dokonca vyskúšal ich pevnosť protiponorkovými delami, ktoré tam na tento účel wehrmacht dodal. Pevnosti vydržali.
Beneš sa k zodpovednosti za tento stav postavil naozaj svojsky, a to dezerciou z vlastnej krajiny, kedy utiekol do bezpečnej cudziny ako súkromná osoba, teda nie ako prezident, čo je veľmi dôležité si uvedomiť, keďže sám Háchovi poslal blahoprajný telegram. Všimnime si ešte jednu vec: ak sa dnes niekto otvorene hlási k Benešovi, je to v absolútnom poriadku, hoci jednoznačne ako politik a ako človek zlyhal aj v roku 1938, a aj v roku 1948. Ale ak niekto povie niečo pozitívne na Dr. Tisa, už je hneď posudzovaný ako extrémista, fašista, nacista či nepriateľ štátu.
Ak sa však vrátime naspäť k dejinám nášho národa, tak nám sa konečne vysnívaná autonómia po 20- ročnom zápase podarila práve v pohnutých dňoch Mníchova. Nectí to však vtedajších pražských mocipánov preto, lebo nám autonómiu dali až v čase územného náporu na republiku. 6. októbra 1938 vznikla v Žiline prvá slovenská autonómna vláda na čele s Dr. Tisom. Neboli v nej však iba ľudáci. Strana pohltila ostatné strany, ľavicové zakázala, pričom vznikla HSĽS-SSNJ. Ministrami okrem predsedu bol ľudák Ďurčanský, agrárnici Lichner a Teplanský, národniar Matúš Černák, ináč neskorší vyslanec SR v Berlíne, neskôr obeť atentátu.
Vláda musela riešiť naliehavé problémy, hlavne územné požiadavky susedného Maďarska, ktoré pocítilo šancu, že sa jeho sen o svätoštefanskej korune môže uskutočniť. Mníchov totiž otázku slovensko-maďarskú neriešil, ale odporúčal to komisii v arbitrážnej forme vo Viedni 2. 11. 1938, kedy Slovensko prišlo o pätinu územia. Bola to obrovská rana pre naše hospodárstvo, no dokázali sme sa s tým vyrovnať. V čase tzv. druhej republiky, teda bez Sudet a bez južného Slovenska si ešte svoj kus koristi zobrali Poliaci. Toto obdobie je taktiež charakteristické prezidentovaním Emila Háchu.
V januári sa uskutočnili prvé voľby do Snemu Slovenskej krajiny, čo bol aj oficiálny názov štátneho celku, pričom v Bratislave vznikali generálne konzuláty zahraničných vlád.
V HSĽS sa však v okolí ministra Ďurčanského, Šaňa Macha a prepusteného Dr. Tuku začali množiť hlasy o odtrhnutie Slovenska a za vznik samostatného štátu, čoho výrazom bol prejav Šaňa Macha v Rišňovciach 5. 02. 1939. Na Slovensku sa vzhľadom na územné nároky Budapešti, ktorej viedenský verdikt evidentne nestačil a svoje severné hranice chcela mať vo Vysokých Tatrách, začali formovať ozbrojené oddiely, ktoré plnili nielen stranícke, ale aj policajné úlohy. Ide o Hlinkovu gardu, ktorá sa stala nezameniteľným symbolom nastávajúceho režimu. Vyformovala sa ešte z Tukovej Rodobrany, ktorá bola po jeho procese rozpustená. Prvým veliteľom HG sa stal Karol Sidor.
A práve Karol Sidor a jeho postoj sa stal kľúčovým v marcových dňoch roku 1939. Nemeckí emisári sa ho za každú cenu po tzv. Homolovom puči snažili presvedčiť, aby vyhlásil samostatnú SR. Sidor totiž prijal funkciu predsedu autonómnej vlády po zosadenom Dr. Tisovi. Celému tzv. Homolovmu puču predchádzala tajná porada v Unhošti, v Nouzovských lesoch, kde česká generalita rozhodla o ozbrojenom zásahu proti autonómii kvôli údajnému separatizmu a snahám o odtrhnutie, čo však sa nezakladalo na stopercentnej pravde. Je pravda, že časť radikálov chcela samostatnosť, no nie väčšina a nie najväčšie autority v strane a vláde. Preto bol Dr. Tiso odvolaný a s rozpakmi jeho funkciu prijal hlavný veliteľ HG Sidor. Obeťou tejto konfrontácie sa stal príslušník HG Anton Kopal. Tiso sa po odvolaní odobral na faru do Bánoviec a ohlásil svoj definitívny odchod z politiky s tým, že sa bude venovať už len svojim farským povinnostiam.
Ako sme spomínali, Sidor odmietol vyhlásiť samostatnosť, a preto sa Nemci vybrali na faru do Bánoviec, kde presviedčali Dr. Tisa, aby sa odobral na poradu k Hitlerovi, čo on striktne odmietal. Presvedčilo ho až potvrdenie nemeckého konzula, na čo on reagoval poradou s vedením HSĽS. To odporúčalo Tisovi Hitlera si len vypočuť, no nerobiť žiadne kroky bez vedomia Snemu a vlády. Dr. Tiso teda odišiel mimoriadnym vlakom do Viedne, neskôr lietadlom do Berlína, kde bol privítaný s vojenskými poctami. Sprevádzal ho Dr. Ďurčanský. Obaja rokovali s Hitlerom 13. marca 1939 35 minút bez tlmočníkov, keďže Dr. Tiso aj Dr. Ďurčanský ovládali nemecký jazyk dokonale. Hitler ponúkol iba dve alternatívy, z ktorých najschodnejšia bola samostatnosť. Nič iné sa v tejto situácii konať nedalo. Dr. Tiso ju napriek tomu nevyhlásil, hoci na neho priam surovým spôsobom tlačil J.V.Ribentrop, veľký diplomat s nediplomatickými spôsobmi. Bol mu dokonca ponúkaný ríšsky rozhlas, Dr. Tiso však odolal nátlaku, pričom požiadal telefonicky Dr. Háchu o zvolanie Snemu na 14. marca, čo on aj urobil. Správanie sa Dr. Tisu v Berlíne teda jasne ukazuje jeho postoj, pričom je jasné, kto republiku rozbil. Je pritom zvláštne, že z rozbitia bol obžalovaný práve on a neskôr aj popravený.
Snem Slovenskej krajiny po referáte Dr. Tisa vyhlásil samostatnosť 12:07:30 zaspievaním hymny Hej, Slováci! Hitlerovo ultimátum sme prekročili o 7:30 minút.
Nie je však vina Slovákov, že ich štát sa formoval pred a vo vojne. My sme si čas nášho národno-emancipačného procesu nevybrali. Rovnako ako dieťa sa narodí vtedy, keď mu príde čas – tak aj naša samostatnosť sa zrodila vo veľmi zložitom období a nemali sme na výber. Už Štúrovci snívali o samostatnom štáte a generácia HSĽS v roku 1939 ho dosiahla. Ak si ho niekto pripomína 14. 03., tak si pripomína len tento jeden dátum a nie niektoré negatíva, ktoré prišli až roku 1942.Preto by stálo za zmienku pouvažovať, či by sa tento dátum nemohol stať pamätným dňom.
SR uznalo 27 štátov, vrátane všetkých mocností, s výnimkou USA. Hitler si chcel svoj vplyv v SR poistiť, a preto pozval Dr. Tisa do Viedne na rokovanie o Ochrannej zmluve. Keď sa Dr. Tiso na jednaní presvedčil, že Hitlerovi ide o značné vojenské obsadenie Slovenska, pobúrený vstal a nebol ochotný jednať. Nemecká generalita tŕpla, ako zareaguje ich Vodca, ba po vojne sa jeden generál vyjadril, že čakal, kedy Hitler povie vetu :“Zastreľ toho farára“.Ten však na počudovanie vstal a uprosil Dr. Tisa, aby sa pokračovalo v jednaní. Tiso sa stal po Sidorovi druhým politikom v Európe, ktorý sa vzoprel Hitlerovi.
Po podpísaní Ochrannej zmluvy, ktorá garantovala hranice Slovenska, nás napadli Maďari z troch prúdov na východnom Slovensku, a to opäť s vedomím, že východniari sú národne vlažní, spomínajúc tak na nepodložené konštrukcie Viktora Dvorčšáka. Prekvapili ich však formujúce sa oddiely Slovenskej armády, Hlinkovej gardy, dobrovoľníkov atd., ktorí útok odrazili. Maďari však bombardovali Spišskú Novú Ves a zabili niekoľko ľudí, ktorí sa stali prvými obeťami nového štátu. Zároveň tento konflikt ako Malá vojna sa stal najväčším ozbrojeným konfliktom pred 1. 09. 1939, kedy vypukla druhá svetová vojna. Slovensko sa ako spojenec Nemecka pripojilo na útok proti Poľsku, čím získalo späť odtrhnuté územia. Dr. Tiso dokonca odmietol čisto poľské územia ako odmenu za našu vojenskú účasť so slovami, že: „ Cudzie nechceme, svoje si nedáme.“ Slovensko však týmto krokom vyhlásilo vojnu Anglicku a Francúzsku, ktoré sa logicky pridali na stranu Poľska.
Slovensko neskôr ešte vyhlásilo vojnu aj ZSSR, ale aj USA, na čo trefne zareagoval Dr. Gejza Medrický, ktorý sa čudoval predsedovi vlády Tukovi, prečo to urobil, či azda proti vojnovým lodiam na oceánoch a stíhacím perutiam americkej armády budeme bojovať s plťami na Váhu.
Slovensko malo napäté vzťahy s Maďarskom aj napriek čulým hospodárskym stykom, pretože naše vzťahy s Hortym kazili vzájomné územné požiadavky: Maďari chceli Slovensko celé, Slováci chceli naspäť juh krajiny. Obaja súperi sa obracali na Ribentropa, ktorý šikovne obom sľuboval splnenie toho, čo požadujú, a to tak,aby to vzájomne na seba nepočuli. Výsledkom bol nemecký kalkul, pretavený v čiastočné víťazstvo Tretej ríše. Tá totiž splnenie sľubov podmieňovala účasťou na víťaznej vojne proti ZSSR, kde sa zapojili obe krajiny. A teda pomohli Nemecku, ktoré prirodzene nepomohlo v územných požiadavkách ani Maďarom ani Slovákom.
Otvorené vzťahy mala SR s Vatikánom, ktoré sa čiastočne komplikovali pri tzv. riešení židovskej otázky. Je ale zaujímavé, že pápež Pius XII. a ostatní monsignori vo Vatikáne využívali v rokoch 1939-1945 výlučne papier z ružomberských závodov.
Pomaly sme sa dostali k najkontroverznejšej téme tohto obdobia, a to je vzťah prvej SR k židovským spoluobčanom. Ten sa neformoval iba v časoch deportácií, ktoré sa nám dodnes vyčítajú, ale aj v období dávno pred vznikom prvej SR. Treba si však hneď na úvod položiť kardinálnu otázku, resp. ukázať, ako to naozaj bolo, že teda naši židovskí spoluobčania nezahynuli v táboroch smrti z našej vôle, ale z vôle nacistov v Nemeckej ríši. Oni nezahynuli preto, že my sme mali štát, čo je naše sväté právo, a ani preto, že na čele štátu bol Dr. Tiso, ale oni zahynuli preto, lebo boli Židmi a žili v strednej Európe. Ich príslušnosť k rase, národu, náboženstvu bola tŕňom v oku Hitlera, nie Slovákov na to, aby ich chceli zbaviť života, ale vysťahovať z územia, čo je obrovský rozdiel: presídlenie nie je totožné so zabíjaním. Zároveň sa často stretávame s tým, že toto je hlavným klérofašistickým prvkom života v prvej SR. Toto však hovoria tí, ktorí neovládajú pojmový aparát daných historických reálií. Totiž fašizmus je výlučne a len talianske politické hnutie z rokov 1922-1943, ktorého hlavným cieľom je obnovenie hraníc Rímskej ríše z čias vrcholného cisárstva, pričom aktívne bojuje proti kléru. Je potom možné tieto dva pojmy spájať? Nie je slovo klérofašizmus absurditou? Ako môže byť Tiso fašistom, a teda antiklerikálom, keď bol kňaz? Ako môže chcieť on obnoviť Rímsku ríšu? Len podrobné skúmanie historických reálií nás môže priviesť k pravde. Áno, aj prvá SR mala svoje limity: židovský kódex mal mnoho neľudských opatrení, časť zlých gardistov sa votrela do organizácie len za účelom arizácie a vôbec nemali potuchy o národnom uvedomení sa a pohanili tak meno otca národa Andreja Hlinku, ktorý inak mimochodom mal ku ružomberským Židom veľmi vrúcny vzťah, o čom svedčí aj ich hojná účasť na jeho pohrebe. A pritom tí istí gardisti , ktorí pošpinili brachiálnymi útokmi a fyzickým napádaním svojich spoluobčanov meno gardy, tak tí istí sa potom objavili v modrých uniformách Ľudovým milícií.
Transporty Židov zo Slovenska zorganizovali bez vedomia prezidenta, ostatných členov vlády a Snemu radikáli z krídla HSĽS, a to Tuka a Mach, pričom spomínaní politici sa dohodli o vysťahovaní s Dieterom Wislicenym. Uistili sa však o ľudskom zaobchádzaní s nimi, a že im nebude ublížené na zdraví a živote. Až po týchto zárukách začali transporty, ktoré, a to je pravda, sprevádzali obrovské ľudské tragédie a nešťastia. Na spustenie transportov reagoval Dr. Tiso, jednotliví ministri, najmä Dr. Medrický výnimkami, čím zachránili tisíce ľudí. Až po úteku dvoch slovenských židov vláda transporty zastavila, lebo sa zistilo , že nás nacisti oklamali. Je príznačné, že prvý, kto transporty zastavil, bol Šaňo Mach. Ak by naozaj bol vrahom, tak by jednoducho pokračovali ďalej, lebo by správa dvoch utečencov iba potvrdila to, čo by akože vedel. Zastavenie deportácií je jasným dôkazom o tom, že nielen my , ale celý svet netušil, čo sa deje v táboroch smrti. Navonok to vyšlo až v roku 1946 v Norimbergu a v roku 1961 pri procese s Eichmannom.
Na druhej strane treba spomenúť aj pozitíva, a tými sú jednoznačne hospodárske výsledky tejto republiky. Je pozoruhodné, že náš národ dosiahol hospodársky rast paradoxne v čase vojny, kedy sa dá očakávať práve rúcanie hospodárstva, no výnimočnosť vtedajšej garnitúry spočívala v hospodárskych výsledkoch najmä v drevárskom priemysle. V čase vojny štátne hospodárstvo budovali šikovní národohospodári ako Medrický, Zaťko či Karvaš. Svedčí o tom dostatok potravín, koloniálneho tovaru, ovocia, zeleniny či čokolády v čase všeobecného európskeho rozvratu. Samozrejme, nemalý podiel na tom mala aj vojnová konjunktúra. V čase prvej SR sa budovali cesty a železnice a časť robotníkov pracovala výhodne v Nemecku. Kurz koruny patril medzi najsilnejšie v Európe. Netreba zabúdať ani na rozmach slovenského školstva, vedy, umenia, kultúry atď.
Avšak vývoj v SR determinovala aj situácia na frontoch. Zároveň nie všetci občania SR boli priaznivci režimu HSĽS, pričom sa už od roku 1942 formovali prvé odbojové centrá. Ich smelosť sa zvyšovala s nemeckými neúspechmi na fronte, pričom začalo byť nad slnko jasnejšie, že Nemecko prehrá. Vytvorili sa teda dve centrá odboja: početnejší demokratický, napojený na Londýn a Beneša a menej početný komunistický, napojený na Moskvu a Gottwalda. Komunistický dokonca uvažoval o včlenení SR do ZSSR. Avšak v decembri 1943 podpísali oba prúdy Vianočnú dohodu a hľadali spolu s Vojenským ústredím cestu k povstaniu. Bohužiaľ Stalin mal úplne iné predstavy o forme odboja na Slovensku a začal posielať diverzné výsadky na územie Slovenska, čím vyprovokoval nemecký predčasný zásah na Slovensku, ktorý už nemohol byť vhodný pre použitie tzv. Čatlošovho memoranda. Povstanie vypuklo predčasne 29. 08. 1944 a zatiahlo Slovensko do vojny a do ničenia obrích rozmerov, ktoré dovtedy táto krajina nezažila. Po jeho potlačení sa prešlo na partizánsky spôsob boja, pričom pre civilné obyvateľstvo nastali pohnuté časy. Bolo týrané raz nemeckou, raz sovietskou armádou, inokedy samotnými partizánmi.
Až príchod ČA znamenal koniec bojových akcií, no neznamenal koniec utrpenia. Orgány NKVD totiž uniesli asi 7000 občanov do ZSSR, pričom 611 ich zahynulo úplne bezdôvodne. Krajinu čakala teraz skúška so 40-ročným komunistickým terorom. Ešte počas vojny sa sformoval tzv. Košický vládny program a vytvoril sa NF. Postupne sa už v čase tzv. ľudovej demokracie formoval aparát na postupné preberanie moci komunistami, ktorí mali podporu Moskvy . Obnovená ČSR patrila do sféry východného vplyvu.
V roku 1946 prebehli posledné slobodné voľby. Slovensko volilo protikomunisticky, no nebolo to veľmi platné, pretože celoštátne vyhrala KSČ. Zároveň prebiehal proces s Dr. Tisom, ktorý bol nie objektívnou ukážkou fungovania práva, ale aktom politickej pomsty Dr. Beneša.
Po procese postupne komunisti zbavovali funkcií demokratov a oslabovali vplyv DS v Zbore povereníkov. Výrazom návratu k centralizmu boli tri Pražské dohody. Komunisti nakoniec uchvátili moc 25. 02. 1948 a začali budovať aparát teroru, ktorý sa naplno prejavil v 50. rokoch. Nezmyselným procesom s brutálnymi výsluhovými metódami sa neubránili nielen predstavitelia Cirkvi či iných názorových platforiem, ale ani samotné špičky v strane, ako Slánsky či Clementis. Ako reakcia na teror vznikli dokonca aj ozbrojené skupiny tzv. Tretieho odboja , napr. skupina bratov Mašínovcov.
ČSR sa sovietizovalo, stalo sa členom Varšavskej zmluvy či RVHP. Násilne sa kolektivizovalo a tábory nútených prác sa plnili nevinnými občanmi. Až smrť Stalina a Gottwalda v krátkom časovom marcovom úseku znamenala menšie uvoľnenie, no takmer nepatrné. Pomaly počas prezidentovania Zápotockého a Novotného sa situácia upokojovala. Proces budovania socializmu však nabral úplne iný rozmer od januára 1968, kedy sa k moci dostala reformná skupina na čele s generálnym tajomníkom KSČ a prvým Slovákom v tejto funkcii Alexandrom Dubčekom. Rozsah jeho reforiem bol nepredstaviteľný pre dovtedajšie vedenie. Nie je preto divu, že okamžite vzniklo aj konzervatívne krídlo strany, ktoré malo priamu podporu Brežneva. Zmeny boli masové, vznikali nezávislé občianske iniciatívy, budúce zárodky možných politických strán, uvažovanie o neutralite a vystúpení z Varšavskej zmluvy, začala sa ekonomická prozápadná reforma Ota Šika, no reakcia Moskvy nenechala na seba dlho čakať. Do Prahy prichádzali varovné listy, telefonáty medzi Dubčekom a Brežnevom sa stupňovali. Krízu poznamenala aj vojenská prítomnosť ZSSR na cvičení Šumava, kedy sa odchod jej vojsk stále predlžoval. V tomto čase už prebiehali rokovania v Čiernej nad Tisou a v Bratislave, ktoré ešte zo strany tzv. Varšavskej päťky dávali čas na nápravu pre československú stranu. Ten však neprišiel, pričom sa Slovensko opäť stalo svedkom najväčšej ozbrojenej akcie, tentokrát nie pred druhou svetovou vojnou, akou bola Malá vojna, ale po nej, a teda ide o Operáciu Dunaj, ktorá svojou masívnosťou nemá obdoby v dejinách moderného vojenstva. Pokus o reformu systému, ktorý nemôže mať ľudskú tvár, bol krvavo potlačený 21. 08. 1968, no predsa jeden výdobytok pre náš národ vzišiel z reformnej činnosti Alexandra Dubčeka. Ide o zákon o federácii z 28. 10. 1968. Avšak normalizačná prax Gustáva Husáka ukázala, že sa neuplatňuje v praxi a že pražský centralizmus vládne ďalej. Nie všetci občania súhlasili, a preto dochádza k obrovskej migračnej vlne 200 000 ľudí z ČSSR. Okrem toho už nevznikal tretí odboj, ale disent reprezentovaný rôznymi názorovými prúdmi a aktivistami. Z nich najznámejšia bola Charta 77. Symbolom boja proti normalizácii sa však stal celosvetovo známy čin Jana Palacha. A práve „Týden Jana Palacha“ v januári 1989 sa stal začiatkom veľkých zmien, ktorým ešte predchádzala sviečková manifestácia v Bratislave v marci 1988.Systém sa začal rúcať 17. 11. 1989 a nepomohlo už ani oživenie, o ktoré usilovali, či už Jakeš, Adamec alebo Urbánek. Komunistická strana stratila moc a náš národ sa opäť ocitol na križovatke dejín. Po troch rokoch od pádu režimu však obnovil svoju samostatnosť, a to 1.1. 1993, tentokrát už v iných geopolitických pomeroch ako v roku 1939. No to už je téma na ďalšie stretnutie.
Mgr. Juraj Vrábel, historik
