V októbri nemôžeme obísť tri dôležité dátumy. Ale napriek tomu začať musím s takmer módnym pojmom „politická korektnosť“, ktorý v posledných rokoch ovplyvňuje každú politickú debatu. Tento pojem, ktorý v sebe obsahuje všetko, čo potrebuje vládnuca vrstva na ovládanie más – od obyčajnej lži až po zákaz pomenovania určitých tém – sme tu totiž mali vždy. Akurát za vlády komunistov mal trochu brutálnejšie formy. Najviac sa tento propagandistický spôsob lži používal v spojení s Československom, štátom dvoch „bratských“ národov, kde sa nič nemohlo pomenovať pravým menom.
Dedičstvo týchto spôsobov sme okúsili nedávno opäť, keď časť poslancov chcela povýšiť 28. október na štátny sviatok. Opäť sme tu mali lži o tom, ako k nám zadubencom Česi doniesli kultúru a ako za I. republiky pozdvihli Slovensko. K tomu len stručne – neviem, z akých rodín pochádzajú dotyční propagandisti, ale my doma sme nepotrebovali Čechov na to, aby sme sa naučili jesť príborom. A na rozdiel od Maďarov, ktorí nás chceli asimilovať rovnako ako Česi, no ktorí do Slovenska aspoň vrážali peniaze, „bratia“ tu iba nastolili neuveriteľnú rabovačku, väčšiu ako Angličania v Indii. Na doloženie tohto tvrdenia existujú tisícky čísel a ukazovateľov, no za všetky postačí jeden fakt – v roku 1938 sme tu mali HDP na obyvateľa menšie ako po vojne v roku 1918! Ale toto ešte nebolo to najhoršie. Treba konečne jasne povedať, že Československo bol od samého začiatku zločinecký projekt. Projekt genocídy, ktorý mal tu, v strede Európy, vygumovať z mapy a z dejín jeden osobitý a starobylý národ. Čechizácia je presne rovnaký zločin ako maďarizácia. Že tu napokon predsa len vyrástla kvalitná vrstva vzdelancov a autonomistov, to nebolo vďaka, ale napriek a proti „Československu“.
Vecne doplním, že celá idea tzv. „Československa“, už od zavraždenia Štefánika, jediného človeka, ktorý sa v tých časoch mohol aspoň čiastočne vzoprieť českým záujmom, bola – vtedajším slovníkom povedané – v znamení plánovanej asimilácie slovenského národa. Povojnovým slovníkom sa to nazýva genocída. Čo je, nota bene, ťažký zločin. Upozorňujem, že o asimilácii nehovorili nejakí treťotriedni extrémistickí „pisálkovia“ v okrajových plátkoch, ale verejne politici, ktorí stáli na čele českého národa a držali v rukách všetky mocenské páky. Počnúc Masarykom, cez Beneša až po Novotného. A nielen hovorili, ale aj tvrdo na tom pracovali a od dlhoročných väzení prvej republiky sa postupne prepracovali až k povojnovým šibeniciam. Masaryk bol taký malý český Mičurin, ktorý chcel skrížiť český a slovenský národ, aby na konci experimentu zostal len národ český. A zvyšok národa mu snaživo pritakával. Okrem pár kultúrnych výnimiek to bola, žiaľ, skoro celá česká inteligencia.
Komunistickí synkovia a čechoslovakisti zvyknú bez akejkoľvek príčiny s obľubou na kdekoho vybrechnúť „nácko“. Nuž práve títo zástancovia pokračovania asimilácie, ergo genocídy Slovákov sú nacisti. Veď Benešova strana, ktorá tu praktizovala tak kultúrnu genocídu Slovákov rovnako ako vyvražďovaciu genocídu sudetských Nemcov, sa volala „Československá strana národne socialistická“. Dokonca českí historici priznávajú, že takúto stranu mali ešte skôr ako Hitler, čo potvrdzuje aj známy konzervatívny spisovateľ Erik von Kuehnelt-Leddihn. Americká autorka Mary Heimannová v svojej knihe „Československo: štát ktorý zlyhal“ píše, že jediná vec, ktorá držala tento umelý štát pokope, bol extrémny český nacionalizmus a šovinizmus. A neslávne známe Memorandum o Slovensku zo 7. VII. 1946 je vyložene nacistický dokument o plánovanej genocíde.
Typické pre týchto našich náckov je aj to, že tak o slovenských ako aj českých dejinách nemajú ani poňatia, z ich úst sa rinú iba samé propagandistické lži, ktorými ich tu 40 rokov vychovávali. Keby to nebolo také smutné, človek by sa aj pobavil na niektorých ich tvrdeniach. Napríklad, že I. ČSR patrila medzi 10 najvyspelejších štátov sveta, čo je jednoducho lož. No a tvrdenie o priemyselnej veľmoci je už úplne komické chválenie sa cudzím perím. Stačí si zobrať školský atlas z 30. rokov a tam vidíme, že hlavné priemyselné oblasti boli v Sudetoch. Tieto darovali veľmoci Čechom, aby potrestali a oslabili Nemecko. No keď sudetských Nemcov českí nacisti vyvraždili a vyhnali, začala masová výroba šmejdov, samozrejme za výdatnej pomoci komunistického plánovaného hospodárstva. Ešte si všetci dobre pamätáme, že ak sme chceli nejaký kvalitný výrobok, tak sme museli zháňať zásadne zahraničný. Od žiletiek cez topánky, kosy, až po zapaľovače a perá, či rysovacie pomôcky, o čom ja ako projektant viem svoje. Nehovoriac už o autách. Iba pivári majú šťastie, lebo nemecké značky Pilsner Urquell a Budweiser sú dodnes vynikajúce.
Ďalšiemu významnému októbrovému výročiu, storočnici tzv. Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie sa tu venovať nebudem. Stačí si prečítať predstavenie Melgunovovej knihy o červenom terore v Svedectve č. 9 a 10.
No čo treba ozaj dôrazne spomenúť, je 6. október, dátum vyhlásenia slovenskej autonómie. Je to jeden z najdôležitejších slovenských politických sviatkov, o ktorý sa zaslúžila generácia charakterných a múdrych politikov, ktorých poznávacie znamenie boli európske univerzity a české žaláre. Na takú generáciu, aká vyhlásila autonómiu, si podľa všetkého ešte chvíľu počkáme. Že tento dátum dodnes nepatrí ani len medzi pamätné dni, je najlepší dôkaz toho, že nám tu vládne iba taká postboľševická second–hand elita sluhovských korupčníkov. No už je skutočne načase začať sa správať sebavedome, ako sa na Európanov patrí. Práve z týchto dôvodov musíme používať presné výrazy, zločin označiť ako zločin, a rovnako sviatok sviatkom. Musíme už konečne skoncovať s našou mäkkosťou a ústupčivosťou, hlavne voči komunistickým zločincom, ktorí sú ako po živelnej pohrome roztrúsení všade, pretože história nám už dostatočne ukázala, že to skutočne nikam nevedie.
No a keď som už pri nich, spomeniem aj jeden augustový dátum, 29. VIII. 1944 a nadviažem aj na minulý úvodník o slobode. Samotný dátum tu nebudem teraz rozoberať, uvediem iba dva citáty. Prvý je z knihy politológa Svätoslava Mathého „Pokus povstaleckej koalície“: „Hodnotenie povstania urobili komunisti vez ohľadu na fakty. A toto hodnotenie naoktrojovali historickej obci prostredníctvom erárnych historikov. Tým sa fakty o povstaní dostali do rozporu s jeho hodnotením, čo vyvoláva kontroverzie.“ Druhý citát, kvôli ktorému tu tento dátum vôbec spomínam, je zo Slovenských národných novín (!), č. 36/2017. Tam sa môžete dočítať, že tzv. Vianočná dohoda položila základ budúcej samostatnosti Slovenska. Neviem, či taký výplod sa dá vôbec označiť ako lož, či to už nie je prípad pre psychiatra. Ako vidíme, lož, v ktorej sme museli žiť počas totalitného komunistického režimu, sa opäť mohutne vracia. Politickí väzni vedia o slobode a lži svoje. Ozaj slobodný je ten, kto môže hovoriť pravdu. Ak je zle, vtedy môže mlčať, no vnútornú slobodu si zachová. Slobodný prestane byť až v tom okamihu, keď sa podrobí vládnucej lži. A otrokom sa stane vtedy, keď aj on začne klamať.
17. septembra 2017
Ján Litecký Šveda
