Je to zvláštny pocit stáť pri múre ilavskej väznice. Lebo naposledy som tu bol – ale vo vnútri, za múrmi, železnou bránou, mrežami a ostnatým drôtom, s bacharmi ako chalan, keď som mal trinásť rokov. Na návšteve. Za otcom. Tam zatvárali otcov, bratov, manželov, synov… ktorí nezdieľali nadšenie z budovania svetlých zajtrajškov. Tam zväčša zošediveli, zlomili im zdravie, ale nie dušu a vieru. Dnes tam sedia ľudia, ktorí zišli z cesty práva. Pred rokom 89 tam však sedeli aj slušní ľudia, ktorí hovorili súdruhom, čo nás vedú po ceste, že nevidia správne, ani dobre a že tá cesta je viac krivá, špinavá a hrboľatá ako rovná a čistá a že je to slepá ulička (aj sa potvrdilo); alebo že Slováci majú právo na väčšiu mieru suverenity, prípadne až štátnosti; alebo ľudia, čo nezapreli vieru v Boha, a preto ich režim poslal do väzenia. Aj na múroch tohto väzenia pre vieru, slobodu, slobodné myšlienky a slobodné názory je krédo bývalých politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja: „Kto stratil majetok, nestratil veľa – Kto stratil slobodu, stratil mnoho – Kto stratil vieru, stratil všetko“.
Práve tá nezlomná viera vo vyššiu spravodlivosť, že bič plieska na konci, že raz sa zlo na dobré musí obrátiť, viera v rodinu, ktorá mukla podrží, viera vo vlasť, ktorá ťa nezradí, viera v Boha, čo napráva každú krivdu… to je morálna prevaha slobodomilovných ľudí, ktorí sa nebáli povedať, že kráľ je nahý, aj keď na nich mieria zbraňami kráľovi žoldnieri. Dá sa zatvoriť človek, ale nie sloboda. Dá sa človek aj zabiť, ale nie jeho idea. Tá si nájde nové duše a mysle, ktoré ju oživia a ponesú vlajku boja za vieru, nezávislosť, slobodu, pravdu, spravodlivosť ďalej. Len mám pocit, že dnes si slobodu prakticky nevážime. Ovládla nás kultúra smrti, nenávisť z nedostatku a závisti, nová ideologická nenávisť voči tradícii, blbá nálada a nostalgia naratívu za misu šošovice.
Jediná schodná cesta je v našom vnútri. Túto atmosféru vieme riešiť a zlepšiť takmer okamžite. Chce to zmenu nášho postoja a priorít k nemateriálnym hodnotám a ku globalizujúcemu sa svetu, ktorému možno čoraz menej rozumieme, alebo ktorý čoraz menej počúva hlas ľudí a národných štátov. Myslím, že toto je základný postoj, aby sa ľudia nezbláznili či nerezignovali. Lebo tých „väzení“ môže byť podstatne viac. Moderní väzni systému dnes chodia bežne po ulici, surfujú po internete, nakupujú podľa reklamy… ani o tom nevedia, že majú veľkú železnú guľu na nohe, či skôr na svojom krku. Lebo ak by chcel niekto tú guľu ukotviť na mozog alebo srdce, zistil by, že nemá kde. A to je paradox doby. Dnes neviete, kde je nepriateľ, kto je priateľ; kto je „väzeň“ (sám seba alebo okolností, manipulácie politického a mediálneho mainstreamu); kto je slobodný a kto akože „nezávislý“; kto má svoj názor a kto len opakuje vsugerované a memorované z médií; kto je odvážny a kto svoj strach skrýva v online priestore; kto potrebuje cestovať, aby videl a poznal a kto nepotrebuje, lebo všetko sa dá poznať srdcom a vnorením sa do mikrokozmu, odkiaľ je priame spojenie na makrokozmos; kto je veriaci a kto je len ceremonialista; kto je šťastný a kto len ukazuje pozlátka… Dalo by sa ešte písať, ale ako sa hovorí: múdremu napovedz, hlúpemu aj tak nepomôžeš… Krásny posledný októbrový deň. A cez sviatky si spomeňte v mysli aj na všetkých odvážnych ľudí a Slovákov, ktorí obetovali svoje životy za Slovensko, slobodu a vieru. Aj oni by radi dostali duševný lajk, že si ceníme to, čo nezištne pre nás a často aj za cenu svojho života, urobili.
Rafael Rafaj, podpredseda PV ZPKO
