V pondelok 24. októbra 2022 sme si v Ilave pripomenuli všetkých tam väznených politických väzňov počas komunistické režimu. Nebolo ich málo. Pietnu spomienku zorganizoval náš krajský predseda pobočky PV ZPKO z Trenčína Stanislav Porubčan. Z oficiálnych hostí sa na kladení vencov zúčastnili zástupca primátora mesta Anton Bajzík, farár a dekan ilavskej farnosti vdp. Patrik Sojčák, a pani Anna Riecka, pracovníčka oddelenia kultúry Mestského úradu v Ilave.
Na múre väznice sú štyri pamätné tabule, ku ktorým sme položili vence.
K prítomným sa prihovorili Juraj Vrábel, predseda našej krajskej pobočky z Košíc a domáci Stanislav Porubčan.
Program pokračoval návštevou väznice, kde sa naši členovia oboznámili s históriou ilavského hradu, v roku 1856 prestavaného na väzenie.
Nedajme možnosť rozvinúť sa totalite
Prišli sme sem dnes, 24. októbra 2022, pripomenúť a uctiť si našich blízkych i mnohých nám neznámych politických väzňov, ktorí za týmto múrom pred rokmi, počas komunistického režimu, trpeli pre svoj názor a túžbu po slobode.
V dnešnej neľahkej dobe korona i vojna na východe mení naše zaužívané zvyklosti, obmedzuje nás, rozdeľuje ľudí a dáva chmúrne predpovede do budúcnosti.
Každoročne sa stretávame pred týmito tabuľami, aby sme si pripomenuli tisíce nevinných ľudí, ktorí za týmito múrmi trpeli. Je zločinom, keď za múry väzenia zavrú obyčajného človeka, ktorý dodržiava spoločenské zákony, žije bezúhonne, živí rodinu, vychováva svoje deti a napriek tomu ho zavrú. Zavrú za jeho myslenie, názory o spoločenskom dianí, že chce žiť slobodným životom, ktorý nevyhovuje momentálne vládnucej politickej klike, ktorá vznikla vďaka zmanipulovaným voľbám.
Za 40 rokov komunistickej vlády tieto múry, rovnako ako múry vo všetkých komunistických väzniciach Slovenska, väznili mnoho tisíc občanov za politické prečiny. Vládna komunistická moc tvrdo potláčala akýkoľvek náznak odporu či iného zmýšľania. Aby si upevnila svoje mocenské postavenie vytvorila systém prenasledovania, ohovárania, donášania, obviňovala ľudí z fiktívnych zločinov, potom ich v zinscenovaných procesoch odsúdila na dlhé roky odlúčenia od rodiny, od ostatnej spoločnosti v komunistických pracovných táboroch. Koľkí ľudia zaplatili za svoj názor aj tú najvyššiu cenu, svoj život! Väznice, koncentračné tábory, tábory nútených prác – to boli metódy prevýchovy, ktoré používal komunistický režim voči svojim kritikom.
Nesmieme zabudnúť na zvoľu
Politickí väzni boli lacnou pracovnou silou, dolovali uránovú rudu v jáchymovských baniach, kopali uhlie v uhoľných baniach v Čechách a na Morave, lámali kameň v kameňolomoch. Mladí muži museli narukovať do pomocných technických práporov a pracovať ako novodobí otroci. Boli to ľudia jednoduchí aj intelektuáli, robotníci, roľníci, lekári i právnici, kňazi i rehoľníci, každý z nich trpel rovnako a všetci protiprávne za svoj názor, ktorý sa priečil vládnucej ideológii.
My sme potomkovia politických väzňov, nesmieme na tie zlé časy zabudnúť. Musíme zakaždým pripomínať neprávosti páchané na obyčajných ľuďoch. Volať a žiadať nápravu krivdy. Nesmieme nikdy zabudnúť na zvoľu bývalého komunistického režimu a jeho obete z radov našich blízkych. My sme tí najpovolanejší, boli to naši otcovia, matky, bratia, sestry. Trpeli zavretí v žalároch a my, ich potomkovia, sme trpeli spolu s nimi. Vystavení šikanovaniu na každom kroku, bez materiálnej podpory, označovaní biľagom – detí kulakov, deti vlastizradcov a špiónov. Každý z nás si pamätá, aké boli strastiplné roky našej mladosti. Aj ja so smútkom v duši spomínam na roky, keď som ako sedemročný chlapec dva a pol roka akosi prežíval, len s matkou a tromi ešte mladšími sestrami, odkázaný len na dobročinnosť ľudí nezaťažených komunistickým svetonázorom a bránil sa pohŕdaniu a zlovôli tých, ktorí si z nás urobili obeť.
Sme svedomím národa
My sme tu, ako svedomie tohto národa, aby sme pripomínali mladším ročníkom, ďalším generáciam mladých ľudí, aké zločiny vie napáchať organizovaná zločinecká skupina, ktorá cielene zmanipuluje myslenie ľudí, zneužije ich hlúposť či nevedomosť a cez peniaze získa moc. Pripomínajme im, aký malý je krok medzi vládnutím v mene všetkých ľudí a tyraniou v mene malej skupiny, ktorá sa nejakým riadením dostane k moci. Títo zločinci sa v honbe za peniazmi a mocou neštítia akéhokoľvek zločinu, vraždy nevynímajúc, aby si udržali moc a peniaze.
Toto je však aj náš svet a pokiaľ žijeme, nedáme si ho nikým z nich vziať. Nedáme sa nikým zviesť pod rúškom pekných slov o „svetlých zajtrajškoch“, o ktorých nám básnil už komunistický režim.
Nezabúdajme na to a každoročne si na tomto pietnom mieste pripomeňme, pri múre tohto väzenia, pri týchto štyroch pamätných tabuliach, pamätníkoch bezprávia, na všetkých ľudí, ktorí boli lživo obvinení, potom neprávom odsúdení a potom ako politickí väzni trpeli za týmito múrmi. Mnohí sú už na tom druhom, možno lepšom svete. Pripomeňme si ich trápenie, spomeňme si, že tu kedysi boli s nami, ako nám tu bolo s nimi dobre a vzdajme im úctu.
Neprestaňme však stále rozprávať náš príbeh mladším generáciam, našim deťom a ich deťom. Aby sa aj oni poučili z našich skúseností, nedali možnosť rozvinúť sa totalite v každej podobe a nedopustili jej opakovanie v budúcnosti.
Vzdajme česť pamiatke všetkým politickým väzňom, ktorí boli a sú nespravodlivo a protiprávne väznení komunistickými i inými totalitnými režimami vo všetkých väzniciach sveta. Stanislav Porubčan
Komunisti sa dodnes neospravedlnili za zločiny
Zišli sme sa pred pamätnými tabuľami, aby sme si uctili nespravodlivo stíhaných politických väzňov. Stojíme pred objektom, ktorý niekedy bol hradom, neskôr kláštorom bratov trinitárov a od roku 1856 sa stal väznicou pre stredné a ťažké trestné činy. Ilava a Leopoldov patria medzi najprísnejšie väznice na Slovensku.
V 50-tych rokoch do tejto väznice sústreďovali biskupov, kňazov, rehoľníkov a civilné osoby, odsúdených v nespravodlivých procesoch. Metódy ŠtB, ktoré sa používali pri vyšetrovaniach, boli sadistické a neľudské. Na politických väzňoch bolo vykonávané mučenie elektrickým prúdom na citlivých miestach tela. Bežne im bola obmedzovaná strava, voda a spánok, tiež návštevy a písanie listov. Vychádzky boli iba raz do týždňa. Trýznitelia používali dezorientáciu väzňov. Keď ich viedli na vyšetrovanie, zaväzovali im oči, aby nevedeli, kde idú. Údermi, bitkami a kopancami spôsobovali väzňom zlomeniny nosa a rebier. Dozorcovia ich beztrestne urážali a ponižovali. Vyhrážali sa im, že budú prenasledované aj ich rodiny, manželky a deti. Pod takým psychickým a fyzickým nátlakom väzni podpisovali svoje zápisnice. Viacerí politickí väzni, ktorí prežili Ilavu, vydali svedectvá o bezcitnom zaobchádzaní bacharov.
Zatvorili výkvet Slovenska
Vo väznici v Ilave boli väznení aj bratia rehole trinitárov, biskupi Ján Vojtaššák, Pavol Peter Gojdič, Vasiľ Hopko, Ján Hirka, profesor Ladislav Hanus, Pavel Valent, otecko našej členky pani Margity Zimanovej, ktorého popravili na Pankráci, kňaz redemptorista Metod Dominik Trčka, ktorý na smrteľnej posteli povedal: ,,Na nikoho sa nehnevám, všetkým odpúšťam.“
Dodnes sa komunisti neospravedlnili politickým väzňom a ich rodinám za svoje zločiny.
Pri prepustení museli väzni podpísať mlčanlivosť. Ak by ju porušili, boli by sa vrátili do väzenia znovu.
Prišiel rok 1989 – vznik revolúcie. Politických väzňov však nepustili ani na tribúny. Na náš časopis Svedectvo už dva roky neprispieva Ministerstvo vnútra SR žiadnou štátnou dotáciou. Časopis Kultúra v poslednom čísle oznamuje, že zaniká. Čo vlastne ostane slovenské? Liberalizmus sa vzmáha nepochopiteľným tempom. Beztrestne šliape po mravných hodnotách národa. Dovolím si povedať: Je to cesta do pekla.
Politickí väzni Zväzu protikomunistického odboja – III. odboj vyjadrujú hlbokú úctu statočným hrdinom pravdy, ktorí sa nebáli v tejto väznici obetovať svoje utrpenie a aj životy za slobodu nás všetkých. Juraj Vrábel
