Vážené zhromaždenie,
tak ako každý rok, už vlastne druhé desaťročie podávam akýsi raport mojím kamarátom, z väčšej časti mojím dobrým známym, ktorých mená sú tu napísané. Chcel by som za tých, čo sme tu zostali, vďaka Pánu Bohu povedať mojím priateľom, všetko, čo sa za posledný rok, možno dva zmenilo.
Mám veľký pocit, ale veľmi zlý pocit, z toho, že sme zabudli na základ štátu, ktorým je rodina. Stratili sme úctu, k tomu, čo dáva život a nahradzujeme ho všetkým možným. Hovoríme im priatelia atď. Deti nemajú rodičov, majú jedného maximálne, alebo majú vychovávateľov v domoch. Neviem, či je to tá najsprávnejšia cesta. Myslím, že by sme mali začať od seba. Chýba tu svedomie. Na to sme nejako zabudli. Iste, materiálne sa má Slovensko lepšie, ako sa malo. Myslím na tie minulé roky. Ale ducha a dušu máme ešte? Veríme, že ho máme? Bohužiaľ, môj veľký sen, a to, čo hovorím každý rok je história.
Historici nás stále neučia dejiny Slovenska. Prečo? Komu to slúži? Nahradili sme internacionalizmus globalizmom, našli sme si nových nepriateľov, aby sme mohli mať pripravené šable na tých, ktorý nám nebudú vyhovovať. Aj my sme proti fašizmu, aj my sme proti extrémizmu. Len sa vás spýtam. Odpovedajte si na otázku: Kto to najviac kričí? Ak tieto slová vyslovuje dlhoročný člen strany, ktorý je ešte stále hrdý na to, že bol komunista, tak to bolí. Možno, že to bolí aj vás, aspoň väčšinu z vás.
My sme často sami nepriateľmi vlastnej histórie. Kto nepozná históriu, je len sprostý, ale kto ju zamlčuje a prekrúca, je zločinec. Mali by sme na to myslieť. Mali by sme a ja dúfam, že aj naše modlitby budú aj v tejto oblasti vyslyšané.
Neviem ešte, čo by som Ti povedal, drahý brat. Taká ekonomická vec. Chýba nám päť tabúľ. Máme na ne mená, ale nemáme na ne peniaze. Ministra kultúry tento pamätník nezaujíma. Nie je tu červená hviezda, možno. Voľačo tu skrátka chýba. Ale ja si myslím, že vy, vaši blízki, vaše deti, vaše vnúčence, budú na to myslieť. A ak by mi dal Pán Boh možnosť ešte povedať niečo aj o rok alebo o dva, tak to vyzradím aj mojím bývalým spoluväzňom.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk!).
Arpád Tarnóczy, čestný predseda PV ZPKO
