Prejav predsedu PV ZPKO Jána Liteckého Švedu

Vážení prítomní, vítam vás na tejto pietnej spomienke venovanej obetiam komunistického teroru. Všetkým, ktorí ste túto našu pietnu spomienku poctili svojou účasťou, patrí veľké a úprimné poďakovanie. Poďakovanie od všetkých politických väzňov a ich príbuzných, ktorí vládali prísť a mali viac šťastia ako tí, ktorých mená sú vytesané na tomto pamätníku.
Vám, politickým väzňom a ich príbuzným, ktorí dlhé roky zažívali červený teror a napriek obrovskému utrpeniu dokázali prežiť a zapojiť sa naspäť do života, patrí rovnako vďaka a – úcta. Pretože aj teraz potrebujeme zdravý rozum, skúsenosti a najmä charakter ľudí, ktorí nepodľahli. Či už materiálnym lákadlám, chorým myšlienkam, ale rovnako aj brutálnemu teroru.
Toho roku uplynulo už 100 rokov od boľševického puču, ktorý si nazvali VOSR
Komunizmus však za tých 100 rokov nemá na svedomí iba viac ako 100 miliónov povraždených nevinných ľudí. Na svedomí má aj morálny úpadok celých národov, keď ľudia, aby vôbec prežili, museli každý deň klamať a to ich poznačilo viac, ako sú ochotní pripustiť. Dodnes je tá latka, ktorú musíme prekročiť pri porušovaní morálnych príkazov, položená veľmi nízko. Rovnako rozkladne poznačil bežných ľudí hrubý materializmus, ktorý sa tu hlásal, paradoxne kombinovaný s mimoriadne neschopnou ekonomikou. To, že z nás za 40 rokov spravili žobrákov Európy je ďalší fakt, ktorý tiež mimoriadne napomáha rozkladu morálky.
No a najhoršie na všetkom je, že naši potomkovia Lenina a VOSR postupom času strácajú všetky zábrany a opäť do nás tlačia svoje lži
Lož, nehanebná a hlavne primitívna, je aj naďalej ich jediný spôsob komunikácie s verejnosťou. Keďže tí inteligentnejší, ktorí si za totalitného režimu zadovážili stranícku knižku, len aby mohli robiť svoju robotu, ich už opustili, opäť vyliezajú tí najprimitívnejší a fanatici. Vyberiem iba jeden príklad z oblasti, každému dobre zrozumiteľnej, ekonomickej.
Z médií sa len horko-ťažko dozvieme, že náš bežný občan aj dnes má oproti bežnému Európanovi ani nie polovičný plat.
Takže človek už ani nevie, či sa má smiať a či plakať, keď vo veľkom začínajú šíriť lži už aj o tom, ako sme sa tu za komunizmu mali dobre a hlavne aká to bola super ekonomika. Súdruhovia sa spoliehajú na krátku pamäť. Nuž, v Rakúsku majú uzákonený minimálny dôchodok 1.000,- €. A to tam nemali žiadne brigády socialistickej práce, stachanovcov, úderníkov, neprekračovali každú chvíľu plán, nemali stavby mládeže, záväzkové hnutie ani päťročnicu.
U nás nemá väčšina robotníkov takýto plat!
Samozrejme, že hneď majú aj odpoveď: to ten zlý kapitalizmus po roku 1989! Akurát nejako zabúdajú, že predsa v Rakúsku je ten neľudský kapitalizmus aj dnes a že ten náš tzv. kapitalizmus nám tu budujú starí komunisti, eštebáci a ich detičky. A nehanbia sa oprašovať ani staré marxistické nezmysly, dokonca aj v parlamente.
Okrem lži, ktorá na každú spoločnosť pôsobí rozkladne, títo ľavičiari svorne so svojimi teoretikmi a novinármi vnášajú ďalšiu mimoriadne nebezpečnú vec do spoločenského organizmu: nenávisť.
Nekonečnú nenávisť hlupáka voči svetu, ktorý sa nespráva podľa ich slabomyseľných ideálov. Nakoniec, nenávisť voči všetkému lepšiemu a krajšiemu hlása marxizmus už od samého začiatku. No vďaka masmédiám je najnovšie táto nenávisť už úplne utrhnutá z reťaze. A na tú by sme si mali dávať dobrý pozor, pretože je vždy predzvesťou teroru. A opäť – smiať sa, plakať?
Trafená hus zagága
Pretože ako sa vraví, trafená hus zagága, títo súdruhovia najnovšie každého, kto sa chce len brániť pred ich ľavičiarskym názorovým terorom, označujú, že to je on, ktorý šíri nenávisť. A tak zase rinčia reťazami a mrežami. Opäť tu máme pokračovanie proletárskej revolúcie, a obeťou sú zase tí istí – poctivo pracujúci Európania, ktorých voľakedy volali kulaci, teraz rasisti.
Pred záverečnou minútou ticha by som chcel povedať, že tá minúta ticha by mala znieť ako hlasná výčitka. A bude nielen za popravených a zavraždených komunistami, ale aj za tých, ktorých smrť zapríčinili nepriamo, hoci aj rozkladom poctivej ekonomiky, napríklad aj za sedem sestričiek, ktoré nedávno zahynuli pri ceste za svojim živobytím, keďže museli ísť preč z domova a hľadať si ošetrovateľskú prácu v Rakúsku. No a prirodzene venujeme ju aj všetkým našim nebohým členom, ktorých za posledný rok odišlo do večnosti 26.
Ďakujem za pozornosť.
                                                                           Ján Litecký Šveda, predseda PV ZPKO