Nové vedenie Ústavu pamäti národa zorganizovalo v deň 70. výročia komunistického prevratu, z roku 1948 pietnu spomienku na obete komunizmu. Politickí väzni a ich príbuzní i priatelia sa v nedeľu 25. februára 2018 stretli pri centrálnom pamätníku obetí komunistického režimu na Cintoríne Vrakuňa, aby si uctili pamiatku tých, ktorých komunistická moc poslala na šibenice a do väzení.
Na pietnom akte sa zúčastnili aj predstavitelia štátu a diplomatického zboru akreditovaného v Slovenskej republike. Vedúci Kancelárie prezidenta SR Štefan Rozkopál prečítal pozdravný list prezidenta, s príhovorom vystúpili poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Anton Hrnko a Edita Pfundtner, predsedníčka Správnej rady ÚPN Andrea Kluknavská a predsedovia organizácií politických väzňov za náš predseda Ján Litecký Šveda a Peter Sandtner, predseda KPVS.
Príhovor predsedu PV ZPKO prinášame v plnom znení a videozáznam si môžete pozrieť tu:
https://www.youtube.com/watch?v=q2YbyoS29xA
Vážení prítomní, dámy a páni,
poviem len pár viet z pohľadu väzňov československého komunizmu. Teda ľudí, ktorí veľkú časť svojho aktívneho života strávili v boľševických mučiarňach, ak ich tam rovno nezabili, či nepopravili po súdnej fraške. Pre tých, ktorí boli prenasledovaní len preto, že chceli slobodne praktizovať svoju vieru, chceli samostatné Slovensko a odmietali doslova choromyseľný nezmysel komunizmu, pre tých má 25. február iba symbolický význam, takrečeno ako poznámka v kalendári, pretože o tom, že tu bude komunistický režim bolo rozhodnuté už príchodom Stalinovej armády v roku 1945, ba môžeme ísť ešte dozadu, do roku 1943, keď „vzorový“ demokrat Eduard Beneš už v decembri toho roku v Moskve, dávno pred Jaltskou konferenciou, vydal toto územie Stalinovi. Nakoniec, veď bol aj agentom NKVD, pod krycím menom „19“. A v tých povestných voľbách z roku 1946 mohli dať Slováci Demokratickej strane aj 90 percent, aj tak by to nemalo žiadny vplyv na ďalší beh udalostí. Veď v Bratislave sa komunisti zmocnili všetkých vládnych pozícií už v novembri 1947, keď prinútili Demokratickú stranu k ponižujúcej kapitulácii, aj keď na to nemali nijaký demokratický mandát.
Ale keď už komunisti takto preslávili tento dátum, využime ho aj my, aby sme si pripomenuli aspoň pár vecí. Teraz vynechám neuveriteľné počty povraždených a umučených, o ktorých sa už dnes nemáte problém dozvedieť, aj keď na druhej strane postkomunistické médiá sa nejako nepretrhnú v opisovaní komunistických zverstiev. Radšej však upriamim pozornosť na trochu iné veci a dôsledky toho režimu.
Jedno z tých katastrofálnych dedičstiev, ktoré nám súdruhovia zanechali, je všeobjímajúci materialistický pohľad na svet, ktorý sa vryl do hláv veľa ľudí a ktorý plynule prešiel do konzumného ošiaľu. Mohlo by sa to zdať ako paradox, ale práve ten ich materialistický pohľad na svet, bez akéhokoľvek duchovného nadhľadu a slobody, zákonite spravil z bývalého socialistického tábora najväčších žobrákov Európy. Bez konkurencie. A ich bohatieri sa dodnes nestarajú o to, žeby vari mali stavať a budovať, ale iba o to, ako zbohatnúť.
Druhá vec, čo udrie do očí, ak sa obzrieme dozadu, bol ideologický boj za jediný povolený názor, ktorý sa uprednostňoval namiesto spolupráce občanov. Boj, na konci ktorého bolo víťazstvo jednej, vtedy ešte veľmi malej časti národa, a zvyšok bol z hlavných spoločenských, ale aj materiálnych pôžitkov prakticky vylúčený. Ako porazená armáda, ktorá sa ocitla v zajateckom tábore. Nakoniec, ľudia boli ešte radi, keď ten ohradený veľký Gulag, nazývaný socialistický štát, nemuseli vymeniť za oveľa menšie väzenské cely. Ako v riadnej vojne, dá sa povedať, že stanné právo bolo prakticky každodenné. Mimochodom – ako mohol kvalitne fungovať režim, ktorý z radov plnoprávnych občanov vylúčil demokratov, aristokratov, ľudákov, agrárnikov, dôstojníkov, kňazov, veriacich, podnikateľov, živnostníkov, kvalitných literátov a umelcov a postupne dokonca aj Židov, ktorí v začiatkoch s nimi spolupracovali?
Ďalšia vec, ktorá s tým súvisí, je morálny marazmus, ktorý nám tu zostal po zákonitom skrachovaní patologického režimu. Keďže nezmyselné myšlienky sa dali presadzovať jedine pomocou klamstva a teroru, väčšina ľudí sa odučila vravieť pravdu. Veď tá, vyslovená na verejnosti, bola automatickou poukážkou do väzenia alebo rovno na popravisko. A okrem lži, ktorá na každú spoločnosť pôsobí rozkladne, pozostalí ľavičiari, svorne so svojimi teoretikmi a novinármi, vnášajú ďalšiu mimoriadne nebezpečnú vec do spoločenského organizmu: nenávisť. Nekonečnú nenávisť hlupáka voči svetu, ktorý sa stále nespráva podľa ich slabomyseľných ideálov. Nakoniec, nenávisť voči všetkému lepšiemu a krajšiemu hlása marxizmus už od samého začiatku. A čo je ďaleko najnebezpečnejšie, opäť tu máme zločin zmýšľania. Títo súdruhovia najnovšie každého, kto sa chce len brániť pred ich ľavičiarskym názorovým terorom, označujú, že to je on, ktorý šíri nenávisť.
K tomu už iba pridám dve myšlienky z prednášky emeritného pápeža a veľkého filozofa Benedikta XVI., ktorú ako kardinál Jozef Ratzinger mal v roku 1992 v Bratislave:
Politika nevytvára pravdu.
A druhá myšlienka hovorí, že štát má zaručovať právo ako podmienku slobody a spoločného blahobytu. Štát sám nie je zdrojom ani pravdy, ani morálky.
Ďakujem za pozornosť.
Ján Litecký Šveda
predseda PV ZPKO
