Vážení prítomní, vzácni hostia, dámy a páni,
vítam vás na tejto pietnej spomienke venovanej obetiam komunistického teroru. Všetkým, ktorí ste túto našu pietnu spomienku poctili svojou účasťou, musím vysloviť
veľké a úprimné poďakovanie. Ani nie tak za mňa, ale za všetkých tých, ktorých mená sú vytesané na tomto pamätníku, ja som len taký malý správca ich odkazu. Takýto pamätník si okrem úcty vyžaduje aj to, aby sme sa aj správali podľa odkazu obetí, ktorým bol postavený. A teda aj hovorili to, čo je podstatné.
Za tých 30 rokov od novembra ´89 tu odznelo toho veľa – od pripomenutia storočnice boľševického puču cez ekonomický až po morálny rozvrat zapríčinený chorými myšlienkami z komunistického manifestu. Hádam najprekvapivejšia vec čo tu zaznela, bolo však vyhlásenie na ochranu slobody slova v roku 2016. Toto sme po odštrkaní kľúčikmi fakt nečakali. A odvtedy sa situácia nejako nezlepšila. Prakticky každý deň sme svedkami šírenia nevyvážených a hlavne nenávistných dezinformácií, proti ktorým sa nie je možné nikde odvolať. Hádam netreba zvlášť zdôrazňovať, že neexistencia slobody slova je mimoriadne riziková práve v časoch obrovského nebezpečenstva pre Európu, aké práve zažívame.
No keďže máme okrúhle výročie novembrových udalostí, patrilo by sa povedať aj pár takých okrúhlejších, zmierlivejších slov. Veď aj vďaka novembru 1989 mohla vzniknúť naša organizácia. Akurát média jej nikdy nedovolili zaujať miesto nejakého, hoci len virtuálneho morálneho arbitra, ktoré by si za utrpenie a pevný charakterný postoj svojich členov bola zaslúžila. Preto siahnem za myšlienkami troch velikánov Európy, ktorých sme na tomto mieste pripomínali viackrát.
Prvý z tých velikánov je v kruhoch prenasledovaných a obetí komunizmu veľmi dobre známy Alexander Solženicyn. Tu chcem pripomenúť jeho slávnu vetu „Nežite v klamstve“. Túto vetu povedal v roku 1974, v časoch vlády komunizmu, ktorý bol najzločineckejší a najvražednejší systém v ľudských dejinách. V takomto režime to bola od Solženicyna obrovská odvaha, ale aj jasnozrivosť. Veď nakoniec práve každodenná lož tak podkopala a vyprázdnila stavbu založenú na nezmyselných predpokladoch, že sa nakoniec rozsypala.
Druhý velikán európskej histórie, ktorého sme tu citovali, bol pápež Ján Pavol II. Nielen pre jeho obrovský význam pre povalenie komunizmu, ale hlavne pre jeho známy výrok: „Nebojte sa!“, pretože to teraz potrebujeme ako soľ. Nebáť sa je naša morálna povinnosť. Len takto môžeme od seba odsúvať zákopy, ktorými nás chcú obohnať a spraviť si prirodzený priestor na prežitie kvalitného, požehnaného života.
K tomu pridám dve myšlienky z prednášky emeritného pápeža a veľkého filozofa Benedikta XVI., ktorú mal v roku 1992 v Bratislave:
Politika nevytvára pravdu.
A druhá myšlienka, ktorú by mali naši politici memorovať každý deň, hovorí, že štát má zaručovať právo ako podmienku slobody a spoločného blahobytu. Štát sám nie je zdrojom ani pravdy, ani morálky.
A keď som už pri citovaní, pripomeniem ešte George Orwella: „Keď sloboda slova má vôbec nejaký význam, tak predovšetkým ako právo povedať ľuďom to, čo nechcú počuť.“, no a Kurta Vonneguta: „Chopili sa vlády nad komunikáciami a nad školami, takže to vyjde narovnako, ako keby sme boli Poľsko za čias okupácie.“
No nemôžeme zostať iba pri spomínaní, keďže súčasná situácia nedovoľuje nijakému čestnému človeku oddych od povinností k svojej obci, či k svojej rodine. Politickí väzni musia opäť bojovať za základné európske hodnoty, za zastávanie ktorých trávili desaťročia v červených gulagoch, či položili svoje životy. Pretože ľavičiarski (pozor, nie ľavicoví) intelektuáli, táto permanentná katastrofa XX. storočia, sú aktívni aj v XXI. storočí. Veď výroba celosvetových katastrof je ich poznávacie znamenie. Najsamprv to bol komunizmus, ktorý pripravil o život viac ako 100 miliónov obetí, teraz je to multikulturalizmus. Koľko obetí nám zase hrozí z ich imigrantského ošiaľu? Veď iba v Stredozemnom mori sa už utopili desaťtisícky obetí. A to je len začiatok. Opäť budú nasledovať milióny mŕtvol, ktoré ľavičiarom evidentne chýbajú na celebrovanie ich omše „humanistického“ pokroku a najžiarivejších perspektív ľudstva?
Na toto musíme pamätať najmä pri najbližších voľbách.
Na záver už len – tým, ktorí ten teror neprežili, popraveným, ale aj všetkým našim nebohým členom, ktorých za posledný rok odišlo 21 do večnosti, teraz venujme minútu ticha.
Ján Litecký Šveda, predseda PV ZPKO
