Dňa 17. júla sa v Černovej (mestská časť Ružomberka) uskutočnila slávnostná akadémia k 30. výročiu prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Slávnosť zorganizovali Združenie slovenskej inteligencie a Spoločnosť Andreja Hlinku. Podujatie moderoval sólista opery Slovenského národného divadla Ivan Ožvát, ktorý prítomných povzniesol aj svojím spevom.
Účastníkom slávnosti sa prihovoril aj trojnásobný predseda vlády Slovenskej republiky Vladimír Mečiar, ktorý bol kľúčovou postavou v tomto historickom období.
Deklaráciu Zvrchovanosti predniesol Peter Babala, ktorý priadal aj niekoľko slávnostných veršov. Združenie slovenskej inteligencie vydalo pri tejto príležitosti zbierku básní Zápas o domovinu (1989 – 1993). Zostavil ju historik Martin Lacko, ktorý ju spolu s bývalým poslancom NRSR Jozefom M. Rydlom, ružomberským rodákom, aj predstavil. Účastníkov pozdravil a požehnanie dal aj náš duchovný, Ján Košiar. Jeho príhovor prinášame v plnom znení:
Tridsať rokov od vyhlásenia zvrchovanosti Slovenska
Ako človek túžiaci po slobode som sa úprimne tešil, keď 17. novembra 1989 (ktorý v Bratislave bol vlastne šestnásteho) padol v mojej vlasti komunizmus a otvorili sa hranice.
Ako Slovák, syn slovenských rodičov som s radosťou privítal, keď Slovenská národná rada 17. júla 1992 vyhlásila zvrchovanosť Slovenska. V ten deň sme si v redakcii Katolíckych novín pripíjali na úspech Slovenskej republiky, a ostali sme smutní z tých poslancov, ktorí boli proti. Aký je dnes slovenský parlament? Urobili by tak aj súčasní poslanci? Ťažko, aj to sotva. Pre väčšinu z nich je Slovensko iba táto krajina.
17. júl 1992 ale ostáva navždy vážnym historickým medzníkom na ceste k obnoveniu slovenskej štátnosti, ku ktorej došlo 1. januára 1993. V ten deň na svätej omši v Dóme sv. Martina som za spevu „Bože, čos’ ráčil…“ videl plakať od dojatia muža, ktorý mal na tom leví podiel: bol to Vladimír Mečiar. Ten istý Mečiar, ktorého teraz chcú zavrieť a minimálne mediálne popraviť, lebo nám vrátil štátnu samostatnosť.
Videl som Vás, ctený pán doktor Mečiar v nedávnej diskusii s pánom Klausom. Nejdem to tu analyzovať, len poviem jedno: Povedali ste tam, že nemáte v úmysle písať pamäti. Ja si tu Vás dovolím poprosiť, aby ste predsa len vydali na papieri a v knihe svedectvo, ako to naozaj bolo pred tými 30 rokmi. Ja iste nemám taký záber na dianie v spoločnosti, ale predsa som dal na papier Mojich prvých 60 rokov. Rád Vám tu knihu venujem. Píšem tam aj o Vás…
Sme v Černovej, rodisku Andreja Hlinku a vzdávame úctu prvým mučeníkom slovenskej samostatnosti v roku 1907. Patrí sa tu spomenúť aj Antona Hlinku, ktorý síce s Andrejom nebol pokrvná rodina, ale spájala ich láska k slovenskému národu i vlastnej štátnosti.
Andrej Hlinka sa 6. októbra 1938 nedožil, Anton Hlinka 17. júla 1992 áno, a o polnoci 1. januára 1993 sa v Bratislave takto modlil:
Na rozhraní dvoch historických epoch voláme k Tebe, všemohúci Bože, Otec všetkých národov, aby si bol stále s nami, hneď od samého začiatku, už pri prvých krokoch. Buď naším Bohom a my budeme Tvojím ľudom.
Predsa každý národ s dlhou historickou kultúrnou tradíciou túži po tom, aby sa jeho národný život zavŕšil aj štátnou zvrchovanosťou. A to bolo sa stalo presne pred 30 rokmi. Vďaka najmä tu prítomnému pánovi Vladimírovi Mečiarovi, ktorý cítil pulz srdca slovenského národa.
Vo väčšine kostolov Slovenska, budúcej Slovenskej republiky, v ten deň, 17. júla 1992 zazneli aj radostné zvony a Ján Sokol, (ktorý vás srdečne pozdravuje) vtedy arcibiskup-metropolita, požiadal kňazov, aby použili formulár svätej omše Za vlasť. V tom čase som v krátkom článku v Katolíckych novinách: Žime kresťansky a zvrchovane napísal: „To, o čo sa dnes usilujú slovenskí politici, i to čo odhlasoval 17. júla 1992 slovenský parlament, to Cirkev iniciovala už dávno a dosiahla to 30. decembra 1977 vyhlásením samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie s metropolitným sídlom v Trnave. Čia je to vina, že to nevošlo do povedomia nášho národa?
Vďaka Bohu za pokojné prežitie týchto tridsiatich rokov. Určite nie je všetko tak, ako sme si to vtedy prestavovali, lebo človek je stále hriešny, a ak Boha vylučuje zo svojho života i zo života spoločnosti, tak to nejde s nami dobre. Vidíme to na každom kroku.
Čo nám priniesla Európska únia bohatých krajín, z ktorej sme si koncom 20. storočia urobili idol blahobytu a Božieho štátu? Čo nám priniesla bohatá Európa, ktorá sa dnes bezmocne prizerá (či dokonca ju víta) na prisťahovaleckú vlnu moslimského a afrického sveta? Čo je to za Európa, ktorej parlamenty uzákonili manželstvá homosexuálov? Počuli dnešné elity niečo o Sodome a Gomore? Zatiaľ ešte je v našich silách, niečo s tým robiť. Tak konajme!
Žiadajme odpočet od tých, ktorých sme poslali do parlamentu, aby neprijímali zákony, ktoré sú proti zdravému rozumu a v konečnom dôsledku protiľudské. Ukážme, že chceme byť zvrchovaní, slobodní a nezávislí aj na súčasnej bruselskej diktatúre! Aj keď je ďalej ako bola tá pražská do roku 1993, je rovnako, ba možno viac, silná. A má svojich beráterov aj v Bratislave.
Keď nieto Boha, keď ho zo spoločnosti vylúčime, všetko je dovolené a človek sa človeku stáva vlkom, udavačom, nepriateľom, vrahom. A to nesmieme pripustiť. Dúfam, že sa tak nestane v ďalších tridsiatich rokoch našej Slovenskej republiky.
Preto vzývajme spoločne Božiu pomoc a modlime sa, ako nás naučil Pán Ježiš Kristus:
Otčenáš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný, daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Amen.
Na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie, svätého Michala Archanjela, svätých Cyrila a Metoda, všetkých anjelov a svätých, nech vás tu prítomných, vašich drahých doma, celé Slovensko nech žehná, sprevádza, ochraňuje všemohúci a milosrdný Boh: Otec i Syn i Duch Svätý! Amen.
Černová 17. júla 2022
Ján Košiar
