„Mimoriadna správa“, že k univerzitnému profesorovi Milanovi Stanislavovi Ďuricovi vtrhlo „policajné komando“, by mohla byť kvalifikovaná ako „poplašná“, pretože do profesorovho bytu nevtrhli nijakí po zuby ozbrojení kukláči. Podľa slov jeho asistentky prišli „len“ traja príslušníci kriminálnej polície v civile, ktorí prah jeho bytu neprekročili. Hľadali vraj Ústav dejín kresťanstva, vlastne jeho riaditeľa, a odišli „naprázdno“. Preto predseda výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť môže v štátnej televízii bohapusto tvrdiť, že „profesora nemolestovali“.
Človeka však konšternuje predstava, že štátna moc robí taký huriavk formálne pre jeden kalendár k storočnici prvého prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisu, akoby jeden spomienkový kalendár mohol zvrátiť ústavné pomery a rozvrátiť demokratický štát.
V týchto dňoch vychádza výber z celoživotného diela ostrakizovaného, ale v súčasnosti najznámejšieho slovenského historika M. S. Ďuricu. Čo bude robiť politická polícia nášho štátu? Zhabe ho? Spáli ho? Postaví jeho 91-ročného autora pred štátny tzv. špecializovaný súd? A za čo, súdruhovia prokurátori? Profesor je vycvičený znášať kadejaké nátlaky a intrigy, veď v exile sa med nelíže…
Mám strach. Áno, bojím sa!
Je to veľmi smutné, strastné, ba poburujúce, ak sa v SR zavádza a toleruje takéto používanie silových zložiek na zastrašovanie občanov. Je to psychoteror! Čo iné by bolo možné takto nazvať?
Onen čin iba potvrdzuje dnešnú smutnú skutočnosť: Ak na Slovensku de iure nevládnu boľševici, stále tu vládnu de facto totalitné spôsoby. To nie je o Tisovi, o fašizme, o extrémizme, o kotlebovcoch. To zaváňa úešbé, gestapom, eštébé, Machom, Daxnerom, Bacílkom, Doubekom, Urválkom, Biľakom… Opäť sa roztáča totalitná špirála?! Pán prokurátor Čižnár, pán minister Kaliňák, pani ministerka Žitňanská, kde sa táto obludná odporná poľovačka na čarodejnice skončí?!!
Zákonodarcovia v slepej poslušnosti schválili „gumový“ zákon „proti terorizmu a extrémizmu“. Štát však stále vidí len jeden „extrémizmus“, straší pomýlenými „náckami“ či „neofašistami“… Ale o „statočných komunistoch“ a o „poctivých eštebákoch“ amorálne mlčí…! Médiá sú plné odsúdeniahodných darebáckych gardistov. Ale o podliakoch v partizánskych plášťoch či v modrých uniformách ľudových milícií ani slova… Ak tí prví boli pri válove 6 rokov, ibaže si nemohli dovoliť hocičo, tí druhí nás terorizovali dve generácie, plných 50 rokov! Politickí väzni, ktorí roky doslova hnili v komunistických žalároch, teraz demokraticky živoria! No príslušníci súdobej Štátnej bezpečnosti za svoje oné „záslužné“ služby demokraticky dostávajú „výsluhové“ dôchodky a žijú si ako „prasce v žite“.
Slovenskí žiaci majú mať o hodinu dejepisu viac. Povinne majú chodiť do Osvienčimu. Veľmi dobre! Lepšie zlo vidieť než ho zažiť na vlastnej koži. Kedy však skončíme s prokurátorským, rozumej čierno-bielym výkladom našich vlastných dejín? Sprístupnili sme sústreďovací tábor pre Židov v Seredi. Kedy sprístupníme jedno z početných komunistických väzení na Slovensku? Ilavu? Leopoldov? Máme Židovské múzeum, ale Slovenské múzeum [zločinov] komunizmu stále nie… Máme zákon o protifašistických bojovníkoch, ale o protikomunistických nie…. Ústav pamäti národa je v rozklade a stojí pred zánikom… Do istej miery sklamal aj Róbert Fico, ktorého genetika zrejme nepustí… Demokratom sa asi človek stáva len vtedy, keď vyrastie v demokracii…
Nie je škoda sa vyjadrovať? Netreba si radšej robiť len to svoje?
Nie, nie je to škoda! Nebáť sa! Treba mať vlastnú líniu života! Treba, aby každý jednotlivec zostal verný sebe. Ale predovšetkým treba mať chrbtovú kosť a treba si vedieť zachovať pevný charakter. Nie paragrafový… Naše dejiny majú, chvalabohu, veľa naozaj charakterných jednotlivcov! A mnohí ďalší, nemenovaní, sú v pamäti národa takisto.
Ak sa predstavitelia politickej moci boja jedného kalendára, nuž asi tušia, že dlho ju už mať nebudú… Obávam sa však, že po nich prídu horší, ešte nenásytnejší. Moc, tá korumpuje najviac – okrem peňazí.
„Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli…“ Na našom Slovensku je situácia neradostná. Ja, ktorý som celý svoj život bojoval za politickú individualitu Slovákov a za slovenskú štátnu samostatnosť, sa dožívam rozčarovania. Náš obnovený slovenský štát nie je taký, aký sme ho chceli mať: demokratický, pluralitný, suverénny, slobodný a slovenský… Nuž čo, nielen komunisti, ale aj čechoslovakisti i maďaróni robia všetko pre to, aby tento náš štát diskreditovali a urobili ho (aj v našich vlastných očiach!) zlým, všelijakým, len nie dobrým. Skončí sa toto vôbec niekedy? Ako bude zmýšľať a konať nastupujúca generácia? My sme už viac-menej skončili a skôr stoicky sledujeme súčasné dianie. Tí neskôr narodení, mladší, sa azda dožijú i lepších časov. Ale osobne sa obávam, že naši vnuci a ich vnuci budú (smieť? môcť?) medzi sebou komunikovať po arabsky, že napríklad v Bratislave na Miletičovej ulici spravia zo saleziánskeho kostola mešitu či pristavia si (možno dajú pristaviť) k nej minaret a že muezín bude vyhlasovať… ďalší psychoteror… Ale hádam radšej nie. Preto sa už konečne prebuďme a zamyslime sa, čo robíme!
Jozef M. Rydlo
člen redakčnej rady Svedectva
člen Slovenského ústavu, predseda Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, v rokoch 2006 – 2010 poslanec, podpredseda Zahraničného výboru NR SR
