25 ROKOV LŽI – DÁ SA TO VYDRŽAŤ?
Slovák vydrží všetko. Veď aj preto sme ešte tu. Možno o nejakých desaťtisíc rokov budú Slováci jediní, čo sa uchovajú ako národ. Vďaka tomu, čo všetko znesú.
Takže by mohli zniesť aj pravdu, čo je však oveľa ťažšie a nebezpečnejšie. Momentálne má však bežný občan iba zvýšenú teplotu, pretože ho vnútri rozožiera hnis každodenného klamstva. V týchto dňoch hlavne klamstva o „hrdinských dňoch boja za slobodu a demokraciu“. A teplota neklesá, lebo namiesto penicilínu pravdy sa doňho súkajú ďalšie a ďalšie lži, ktoré na seba berú najnepredvídateľnejšie formy, napríklad formy politických strán, či už sociálnej demokracie alebo dokonca kresťanskej demokracie. No tie už neúčinkujú ani len ako placebo, ale iba ako ďalšia dávka dobre nadávkovaného jedu. Tak sa poďme pozrieť a povedať si, čo je to vlastne za lož, ktorá tu všetko rozožiera. A naplno. Pretože pri niektorých chorobách už nepomáha meranie teploty a studené obklady, ale iba kvalitný chirurgický zákrok. Nám tu naočkovali choleru komunizmu a uvrhli do koloniálnej poroby v roku 1945. Ale držali sme sa. Miestami aj hrdinsky. A postupne sme svojim odporom – nápadným i menej nápadným, svojou každodennou prácou a pomocou kresťanských spôsobov, ktoré nám zanechali naši predkovia, tú choleru upravili na ako tak znesiteľný stav. Ako som vravel, my vydržíme všetko. No v roku 1989 nám odrazu ľudia, ktorí nás tu celý čas terorizovali, vraždili a naprávali naše zadubené hlavy oznámili, že prišla sloboda. Len tak, niekto nám ju daroval z dobrého srdca. Stačí, keď nám prídete trošku pocinkať kľúčmi na námestia a hneď je tu. Sloboda instant, na počkanie. Veď miništrovať viete. A zlý komunizmus sa okamžite ocitne v prepadlisku dejín. Takže ho radšej ani nejako veľmi nepripomínajme. A hneď prvá falošná karta, ktorú vytiahli z rukáva, stála za to. Amnestia. Priam zhmotnená sloboda. Samozrejme, pre politických väzňov nie, tí si niektorí ešte posedeli aj celý rok po nastolení „slobody“, čo sme vo všeobecnom opojení ani nepostrehli. Veď súdruhovia novinári nám to ani veľmi nepripomínali. Prepustiť bolo treba hlavne brutálnych zločincov a vrahov. Bolo treba ukázať ľudu, že nielen komunisti boli vrahovia, ale že báť sa treba aj iných. Ktorí nevraždia tak výberovo, ako to robili s nami naši nositelia pokroku, ale len tak, bez výberu, aby sa odrazu začali báť všetci. Treba priznať, že psychologicky to bol majstrovský ťah. Malú nádej do budúcnosti však vzbudzovala skutočnosť, že na inscenáciu už nepoužili skutočnú mŕtvolu študenta, pričom pre vytrénovaných súdruhov by nebolo nič ľahšie, ale len atrapu vo forme eštebáka, ktorý vstal z mŕtvych. No, možno iba menej chápavým chceli ukázať, že postupne všetci eštebáci spoločensky „vstanú z mŕtvych“ a spolu so svojimi podarenými synáčikmi budú tvoriť crème de la crème slovenskej spoločnosti. Tu ale treba povedať, že to predsa len nebola veľmi výstižná metafora, pretože eštebáci nemohli vstať z mŕtvych, pretože neboli mŕtvi ani sekundu. Musíme si uvedomiť, že aj keď naša milá Štb sa oficiálne rozpustila, neprestala existovať a organizovane určovať pravidlá hry ani na sekundu. Iba nabrala iné, modernejšie, dalo by sa povedať „fuzzy“ formy a stala sa ešte efektívnejšia ako pred rokom 1989. Hádam si niekto nemyslí, že taký dokonalý scenár, ako bol „Veľký november“, ktorý dokonale fungoval, a ktorý vypracovali skúsení súdruhovia až v ďalekej Moskve, by niekto len tak odložil ad acta. Aj s potrebne vyškolenou obsluhou. Napríklad dve najnespokojnejšie vrstvy obyvateľstva, kritizujúcich intelektuálov a kresťanov priam geniálne podchytili pomocou VPN a KDH. Akurát Mečiar, ktorý nehral úplne presne podľa stanovených pravidiel, im to na pár rokov narušil, najmä rozložením VPN, ale také KDH funguje dodnes v pôvodných intenciách. Postupne sa však inscenátorom podarilo situáciu znormalizovať. Keďže ich to stálo dosť námahy, odvtedy je Mečiar pre nich zločincom č. 1 a do obehu sa po trockizme, zinovievizme a titoizme pustil aj „mečiarizmus.“ Vtáka poznáš po perí, človeka… Ale o tom niekedy inokedy. Klebeta na okraj – keď jeden dobrý známy, ktorý si myslel, že neviem že je eštebák, keďže patril medzi tú pretrvávajúcu elitu, ktorá nebola ani v tzv. Cibulkových zoznamoch, niekedy začiatkom 90. rokov neodolal pokušeniu a povedal mi, že „tí zlí komunisti“ plánujú do 20 rokov úplný návrat a so všetkým, myslel som si, že má zvýšenú teplotu. Už si to nemyslím – teraz ju máme my ostatní.
Isteže, ten čo vníma svet na základe hodnôt a pravdy, musel postrehnúť hneď, že ide o podvod. (Akurát, že mu to aj tak nepomohlo.) Veď keď platí, že 2+2=4, tak to musí platiť rovnako v roku 1989, ako v roku 1945. Takže ak niekto v roku 1989 povedal, že bojuje proti komunizmu, nemohol potom príchod Červenej armády, ktorý znamenal deportácie do gulagov, znásilňovanie, žalárovanie, stratu samostatnosti a postupné nastoľovanie komunizmu označiť ako „oslobodenie“. No naši súdruhovia tak zanovito robia dodnes. Od samého začiatku toto bol jeden z pojmov vo funkcii boľševickej čižmy vo dverách, ktorou postupne tie dvere rozkopali dokorán. Žiaľ, mnohí ľudia si to neuvedomili dodnes. To isté platí pre rok 1944, keď komunisti tu prvýkrát začali vraždiť nevinných ľudí, dokonca miestami aj masovo a Zväz partizánov bol jeden z najväčších podnecovateľov vražedného červeného teroru 50. rokov. No naši iluzionisti odrazu zabudli, že koľko je 2+2 a do obehu dali ďalšiu politickú lož, na základe ktorej nás všetkých nútia – teda aj obete – tieto udalosti oslavovať, dokonca ako štátny sviatok. Už len ako nenápadná drobná lož potom vystupuje slovo „protifašistický“ odboj, keď u nás žiadny fašizmus nebol a ani Nemci, ktorí tu následne rozpútali teror, neboli fašisti ale nacisti. To len komunisti ich tak nezmyselne označovali, takže dodnes používame ich slovník. Isteže, matematika, v ktorej neplatí, že 2+2=4 nemá dlhú životnosť. Len koľko to bude trvať? Pretože vďaka vydarenému podvodu majú naši súdruhovia v rukách všetky masmédiá a tvrdo pracujú na tom, aby dokonale zničili aj tie ostatné, ktoré ešte neovládajú a ktoré tu zostali ako relikty z predstieraných hier na demokraciu. Aj za pomoci takých lúmenov, ako je súdružka Vašáryová. Je totiž až dojemné, akí sú naši nositelia pokroku odrazu vyznávači tých najprísnejších poučiek ešte z úsvitu kapitalizmu, napríklad o všemocnosti trhu, ktorý platí aj pre umenie a tlač. Pokiaľ vo vyspelých kapitalistických krajinách funguje premyslená podpora plurality tlače, naši súdruhovia zavádzajú aj kapitalizmus totalitného strihu, keď právo na názor má len ten, kto má peniaze. Veď oni to ináč ani nevedia, pojmy ako sloboda alebo demokracia jednoducho nemajú vo svojich génoch. No nielen masmédiá majú v rukách, ale v podstate všetky páky, vrátane pendrekov, ktorí si už mnohí slobodomyseľní Slováci vyskúšali na vlastnej koži. Nebudem tu uvádzať všetky ich matematické výkony, keď 2+2 je raz 5, raz 17 a keď treba, aj 150. To by bolo treba napísať knihu. Uvediem iba zopár signifikantných „výsledkov“.
Že tu máme ešte stále kopu ulíc pomenovaných po komunistoch alebo nábrežia po členoch NKVD (gen. Svoboda), to sú ešte tie slabšie úchylky. Niečo ako 2+2=5. Aj to, že boľševici si v Bratislave opäť premenovali jeden most na Most SNP, hoci v prvých rokoch naivní mešťania, ktorí si mysleli, že tu ide o protikomunistický prevrat, ho premenovali na Nový most. Horšie to je s tlačou. Po celom Slovensku vychádzajú záplavy najrôznejších tlačovín, len v Bratislave máme každý týždeň plné schránky všelijakých starosluhovských novín, ktorých je už aj zo päť druhov, no na slovenské nezávislé noviny niet ani papiera, ani peňazí. Rovnako zlé je to s knihami. Kníh sú plné kníhkupectvá, no nejaká slovenská či protikomunistická kniha je popoluškou. Keď vyjdú všelijakí Biľakovia, či dokonca Lorencovia, je to všetko v najlepšom poriadku. No keď vyjdú pamäti nejakého významného nekomunistického politika, tak protestujú dokonca ľudia, ktorých noviny z neznámych príčin nazývajú „historikmi“, ktorým pojem „pramenná literatúra“ evidentne nič nehovorí. To, že SAV sa stala priam strediskom starých komunistov, hádam ani netreba pripomínať. No a v ÚPN, kde predsa len vyšli niektoré dôležité a potrebné knihy k slovenským dejinám, vydávanie kníh jednoducho zatrhli. Apropos, spisovatelia a novinári – tak v Čechách ako aj na Slovensku (ako ináč) sa za literatúru faktu udeľuje cena Egona Ervína Kischa. Že koncom roku 1918 to bol dokonca veliteľ teroristických Červených gárd vo Viedni, to mu zrejme slúži iba ku cti. O postoji k zahraničným Slovákom či k zahraničnej Matici slovenskej by sa dal napísať aj román. Komunistickí sudcovia, ktorí prenasledovali nevinných ľudí, pracujú dokonca na Najvyššom súde. To je náhodička, čo? Že prokurátor jednoducho zastaví vyšetrovanie eštebáckych vrážd na kňazoch, ktoré sme tu mali ešte v 80. rokoch, zapadá do celej tejto matematiky ako naolejované hodinové koliesko. Samozrejme, že učebnice dejepisu robia starí komunisti a na historikov, ktorí majú tú smolu, že vyštudovali históriu na demokratických univerzitách v demokratických krajinách a nie na marxisticko-leninských, sa vedie organizovaný masmediálny pohon. A v SNG si už veselo usporiadajú výstavu boľševickej propagandy, vrátane Stalinovej sochy, pod názvom „Prerušená pieseň“. Tých, čo nesledujú výtvarný výstavný život upozorňujem, že vôbec nežartujem. A takto vypočítavať by som mohol prakticky donekonečna. Takže už len ako „bodku za správami“ uvediem, že dodnes vychádza výkladná skriňa našich komunistov, noviny Pravda. Noviny, z ktorých nie kvapká, ale tečie krv nevinných obetí, na ktoré tieto noviny organizovali pohon. Len si skúste predstaviť, že prídete do Nemecka a v kiosku na stanici si kúpite Völkischer Beobachter. To už ako keby niekto povedal, že 2+2=13 751. Nuž ale naši súdruhovia si myslia, že keď oni pochádzajú z vrstiev, ktoré vedeli ledva na prstoch porátať koľko je 1+1, že takýto výsledok by mohol byť pre niekoho aj primeraný.
K tomu, aby sme čo najlepšie vedeli pochopiť a zhodnotiť to, čo tu prežívame a čo som sa veľmi stručne snažil zhrnúť v predošlom odseku si treba uvedomiť, že tzv. zamatový podvod mal tri hlavné ciele. Aby komunisti neboli potrestaní za svoje krvavé zločiny, aby všetky veľké peniaze zostali im a aby zostalo zachované Československo. Dá sa logicky predpokladať, že tými hlavnými privatizérmi mali byť českí súdruhovia, aby Slováci nemali ani len za čo odísť z federácie. Trochu odbočím – spomeňte si na Duckého a na to, ako dlho im to trvalo, než konečne s Ficovou pomocou ovládli ziskovú časť SPP. Veď aj preto prvýkrát, ešte za federácie, odvolali Mečiara a prišiel Čarnogurský, aby mohli nerušene začať s privatizáciou námornej dopravy, letectva a ďalších strategických vecí. Napriek ďalším mečiarovským turbulenciám sa im prvé dva body plánu podarilo splniť na 100 %. Ba aj prekročiť. Iba tretí bod sa nedal splniť, hoci na to minuli nemálo peňazí a energie. Nielen preto, že Mečiar nehral celkom podľa scenára, ale hlavne preto, že tu bola obrovská túžba po samostatnosti, ktorá sa nedala jednoducho potlačiť a to z toho dôvodu, že úspech celého scenára bol založený práve na tom, že sa tu predstierala demokracia. A keďže prirodzene zostali vládnuť „oni“, tak sa za to Slovákom aspoň mstia, ako len vládzu a neprestávajú v kuse pľuť do slovenskej polievky. Veď stačí si zapnúť televízor, a to ani nemusí ísť nejaká „Československá superstar“, pretože tam rovnako ako do rozhlasu majú prístup iba vyznávači slovenskej sebanenávisti. Takže už sa vôbec nemôžeme čudovať, že 6.X.1938 a 14.IV.1939 nielen že nie sú štátne sviatky, ale dokonca ani len pamätné dni. Na samostatnom Slovensku. Najmä nenávisť k I. Slovenskej republike je u našich komunistov a ich dietok prakticky nekonečná. Veď už v roku 1944, keď cítili za chrbtom Stalinovu armádu, ako prvých začali vraždiť slovenských politikov. Ešte dávno pred nemeckými perzekúciami. Tých politikov, ktorí im nielenže nesiahali na život, ale ani len na živobytie! Za čo? Za protižidovské zákony to určite nebolo, ako by sa nám to snažili teraz nahovoriť nejakí chytráci, veď fyzické prenasledovanie Židov bola ich špecialita, stačí si pripomenúť napríklad udalosti pri prvom celoslovenskom zjazde partizánov 4. augusta 1946 v Bratislave, ktoré vyústili do pogromu. Ale aj keď našim inscenátorom udržanie ČSR nevyšlo, na druhej strane tá časť scenára, aby do slovenskej politiky nepripustili nikoho z ľudí akokoľvek duchovne či personálne spojených zo slovenskou samostatnosťou či nebodaj zo Slovenským štátom, tá im vyšla dokonale. Veď na tom pracovali najneskôr od roku 1987 a keďže všetky médiá mali a stále majú v rukách, nebol to zase až taký ťažký problém. Napokon – personálnu politiku, dnes by sme to mohli nazvať aj „hardware“, majú naši súdruhovia takrečeno v krvi, tej sa priučili u tých najväčších majstrov z roku 1917. Nemáš človeka – nemáš problém. Dodnes žnú úrodu z teroru z 50. rokov. Alebo si spomeňte na Jána Budaja. Celý čas to bol udatný revolucionár a hrdina tribún, no akonáhle raz neopatrne pripustil, že slovenská otázka by nemusela byť až také tabu, súdruhovia v momente vypátrali, že má nejaký podozrivý zápis v papieroch Štb… Takže čudujete sa, že tu vládne klíma znechutenia a rozkladu, keď všetko je skrz-naskrz podvodom? Že výskumy národnej hrdosti, ako ten z Chicagskej univerzity, nás dávajú na chvost? Kto je pyšný na lož? A mladý človek to cíti, a tak radšej uteká – či už za hranice, či od politiky. Nuž ale presne toto kominterna chce! Netreba zabudnúť, že ani kultúra a umenie nemá voľný rozmach, naopak, je ešte viac chorá ako ostatné oblasti. Majitelia peňazí (ktože by to tak len mohol byť?) nám donekonečna nanucujú komediantov a grafomanov, ktorí sa buď osvedčili v predošlom režime, alebo sú to ich synkovia. Lebo z ostatných majú strach? Slovenské televízne archívy sa vymazávajú a ničia. A za tým všetkým sa zdanlivo nenápadne podsúva, ale zato s naliehavosťou otrepaného refrénu – „veď sa pozrite na nás, nijaká čestnosť a morálka vás nespasí, len promiskuita a kradnutie donekonečna, len sa pozrite, ako si žijeme!“ – a toto sa stáva etalónom fungovania v postupne širších a širších vrstvách spoločnosti. Rozklad, bahno, syfilis, vši a mor …
Ale poďme ďalej. A stále naplno. Skúsme sa opýtať: aká je vôbec váha pravdy v týchto časoch? Nuž, asi nemá váhu ani len toho eura, na ktoré dnes materialisti všetko prerátavajú, pretože v časoch, keď vládnu lúpežné bandy bez morálky, človek si nemôže byť istý ničím. Maxim Gorkij ešte v roku 1918 napísal, že keď sa boľševici dostanú k moci, rozkradnú všetko. A pokračuje: „… všetko, čo sa dá vykradnúť, sa kradne, a všetko, čo sa dá predať, sa predáva; vo Fedosii kšeftujú vojaci dokonca aj s ľuďmi – privliekli na trh z Kaukazu turecké, arménske a kurdské ženy a predávajú ich za dvadsaťpäť rubľov za kus. To je veľmi „originálne“ a máme sa čím chváliť – také niečo sa nestalo ani za Veľkej francúzskej revolúcie“. No a najhoršie na tom je, že títo potomkovia Lenina a VOSR nám postupom času vládnu s čoraz menšími a menšími zábranami. Práve rok 1989 bol pre nich eldorádom, pretože dovtedy rabovali podstatne menej. Čiastočne kvôli prísnejším straníckym predpisom, čiastočne preto, že na nich dozeral veľký brat, aby až tak celkom nedehonestovali ich ideologický konštrukt. Navyše, bol to ekonomicky veľmi nevýkonný systém a tak na kradnutie toho až tak veľa nezostávalo. No naši majstri lži sa nezapreli ani teraz. Keďže komunisti a eštebáci tu prakticky všetko rozkradli a budovať nevedia, pre bežného občana tu žiadny blahobyt, ako ho poznal z kapitalistických krajín, nenastal. No súdruhovia vyšli s novým podvodom pre ľud. Predsa to všetko ten zlý kapitalizmus, veď ako sme sa mali za socializmu dobre! Ich lži sú síce brutálne primitívne, no ohurujú svojou bezočivosťou a intenzitou. Na rozširovanie tejto lži súdruhovia – samozrejme, že organizovane, veď tak fungujú celý čas – používajú už aj internet a od určitého času nám každú chvíľu chodia správy, ako sa tu úžasne budovalo a aký tu bol raj na zemi. Pričom práve oni z nás za 40 rokov spravili žobrákov Európy. Asi si fakt myslia, že všetci ľudia sú sprostí. Nuž – podľa seba súdim teba. Pri týchto svojich výlevoch akurát vždy zabudnú spomenúť, ktože nám to tu práve túto formu primitívneho kapitalizmu zaviedol. A či ten minulý blahobyt a budovanie porovnávali s Hondurasom, alebo to bolo s Ugandou. A takí virtuózi čísel to voľakedy boli! Veď by stačilo jednoduché porovnanie toť hneď so susedom, koľko fabrík sa po vojne vybudovalo v takom agrárnom Rakúsku a koľko u nás, alebo porovnali sa ich platy a naše, prípadne ešte dôchodky – no naši majstri štatistiky, ktorou nás tu celé roky ohurovali, nejako vyšli z formy a odrazu sa nezmôžu ani na najjednoduchšie porovnávacie tabuľky. Len na prostú lož, goebbelsovsky tisíckrát omieľanú donekonečna… Z médií sa len horko-ťažko dozvieme, že náš bežný občan aj dnes má oproti bežnému Európanovi ani nie polovičný plat. Ale aj to v podstate iba vtedy, ak chce niekto povedať, akí sú tí Slováci sprostí a nezvládajú prosperitu… Čo si myslíte, milí súdruhovia, kdeže to má korene? Môj synovec, inžinier chémie, keď si chcel zarobiť, tak išiel do Nórska robiť lešenára. Zaujímavé, prakticky denne chodím po Bratislave okolo rozostavaných stavieb, ale nikde som ešte nestretol ani jedného nórskeho inžiniera chémie, ktorý by robil u nás lešenára.
Ale vráťme sa ešte k I. SR. Organickou súčasťou novembrovej lži je aj neustále komunistické propagandistické ťaženie proti nej. Dokonca stále rovnakým primitívnym slovníkom, ako si ho zostavili v 50. rokoch. Pri potláčaní akejkoľvek kladnej zmienky by nebolo to najhoršie, že sa nerátajú niektoré športové tituly, či známky by chceli číslovať až od roku 1993, ako keby tu bol vtedy Madagaskar. Takéto a podobné lapálie – to sú len spôsoby pouličnej luzy, ktorá je zvyknutá na to, že je bez tradície a svojich predkov si nikdy nepamätá. To úplne najškodlivejšie však je, že sa hodilo cez palubu, čo bolo na nej najcennejšie. Isteže, mala aj svoje chyby, ako každá spoločnosť zakliesnená vo svojej dobe, ale mala dve hlavné prednosti, ktoré sa trestuhodne premárnili. Bol to étos budovania a étos vzdorovania. Naši súdruhovia to obrátili na hlavu, a tak namiesto budovania tu máme iba vyberanie výpalného, od partizánov po oligarchov. Boľševici v zmysle marxistickej náuky prácou opovrhovali ako otroctvom, ktoré bolo treba odstrániť, takže nikdy si nevedeli zarobiť peniaze poctivou prácou, nehovoriac už o podnikaní, ktorého paródiu nám tu predvádzajú súčasní oligarchovia. Absolútnym vrcholom sú zatiaľ zdravotné poisťovne, keď si dali do zákonov, že my všetci im povinne prispievame na ich vily a mercedesy. No a namiesto umenia vzdorovať brutálnym a mocným nacistom tak, aby sa neohrozili základné vitálne záujmy spoločnosti, ako nám to celých šesť rokov ukazovali politici I. SR, sme tu mali odrazu iba nekonečné podlizovanie. A celý čas mimoriadne intenzívne. Najsamprv Prahe a Moskve, no a keď sa pomery zmenili, rovnako servilne posluhujú Bruselu a Washingtonu. A naďalej Prahe, samozrejme. Voči nej sa dodnes správajú ako Pavlovov pes, veď k tomu bola vedená celá ich výchova, či už funkciami alebo šibenicami. Keď už sme pri tých známkach – za 1.SR sme tu nemali nijakých Hitlerov či Himmlerov, tak ako o pár rokov neskôr desiatky Leninov a Stalinov. Navyše s veľkou chuťou nám tu zavádzajú amerikanizmus, ktorý je iba odvrátenou tvárou sovietizácie. Čiže nič nového sa od našich súdruhov ani nedočkáme. A ešte jedna mimoriadne škodlivá vec z minulého režimu nám tu aj s našimi postkomunistami zostala. Vylučovanie veľkej časti spoločnosti na základe názorového fundamentalizmu. Tak ako voľakedy aj dnes, kto nie je z ich partie, je buď zločinec, alebo duševne chorý, pred tým sú zatvorené všetky brány kariéry, či už v politike, ekonomike, umení, alebo v ostatných významnejších oblastiach. Miestami tu vládne atmosféra, ako keby sme tu mali občiansku vojnu. No kto chce budovať, ten potrebuje všetky schopnosti, ktoré daná spoločnosť môže vygenerovať, akokoľvek by sa na prvý pohľad zdali protichodné. Len tak môže fungovať zdravá spoločnosť. Slovo demokracia sa u nás stalo iba chytráckym a prázdnym politickým heslom bez akéhokoľvek významu. Zostáva nám už len dúfať, že aj podvod musí mať nejaké svoje fyzické hranice, pretože metafyzické má určite. A v tom je naša nádej. Iste, moc nastolená v roku 1945 bola taká brutálna a veľká, že keď si naši súdruhovia zmysleli, že spravia „demokratickú“ inscenáciu, nemali sme najmenšiu šancu do nej zasiahnuť. Iba každodennou činnosťou trochu obrusovať najostrejšie hrany. Veď sami už nám neraz dali na vedomie, že sme to my, ktorí môžeme byť radi, že tá inscenácia bola nežná. Nádej môžeme vidieť v tom, že boľševici sú ľudia bez hlbokej duševnej kultúry a bez koreňov, takže by sme ich postupne predsa len mali poprerastať našimi koreňmi, a časom prídu aj nejaké výhonky… Nevieme odhadnúť, koľko to ešte môže trvať. Ale ak chceme byť pripravení, musíme v prvom rade poznať situáciu, v ktorej sa nachádzame.
Ján Litecký Šveda
P.S. Niektorým mojim priateľom, ktorí priškripnutí dobou boli v komunistickej strane, chcem povedať, že tento článok nebol proti komunistom en gros. Pretože aj medzi nimi sa našli budovatelia, akurát že práve tých starostlivo odstavili. Veď naša neokominterna nešla budovať, ale rabovať. Tento článok bol hlavne proti prevahe tuposti a hrubosti, s ktorou sme sa vďaka chytráckemu prevratu dodnes nevysporiadali. Takže nech sa nesťažujú na mňa, že sa rýpem v starých témach. Toto nie sú staré témy, naopak, píšem len o tom najsúčasnejšom, čo nás páli tu a teraz. Ak sa cítia dotknutí, nech sa obrátia na tých svojich bývalých spolustraníkov, ktorí ešte neopustili staré maniere a naďalej tu šíria lži a primitívnu hrubosť. Tých nech sa snažia skultivovať. Popri pravde aj dobré mravy, rovnako ako bontón či vkus, pomáhajú viesť dobrý život. V každej spoločnosti.
