Európa a Európania sú už veľmi unavení, lebo sa na hony vzdialili svojim pôvodným ideálom. Európa. Je najvyšší čas prebrať sa z ilúzií.
Janovský kardinál Angelo Bagnasco, v súčasnosti predseda Rady európskych biskupských konferencií a terstský arcibiskup Giampaolo Crepaldi, predseda Medzinárodného observatória sociálnej náuky Cirkvi kardinála Van Tuaana, si nedávno dovolili kriticky komentovať súčasný stav Európy, ktorá sa vzdala svojej viery v Boha. Urobili tak v knihe Európa koniec ilúziám (Europa: la fine delle Illusioni, Siena : Cantagalli, 2018), ktorá síce ťažko bude svetovým bestsellerom, ale talianskym katolíkom jasne dáva na vedomie, že niečo tu nie je v poriadku. Na prezentácii knihy (9. februára 2018 vo Vatikánskom rozhlase) vystúpil okrem iných aj bývalý minister vnútra (v Berlusconiho vláde) Alfredo Mantovano.
„Nebojíme sa vysloviť nepohodlnú pravdu, že projekt spoločnej Európy prechádza vážnou krízou. Iba radikálne prehodnotenie metód a najmä obsahu – s nevyhnutným prispením Božej prozreteľnosti – bude môcť zvrátiť situáciu, ktorá je pre všetkých nebezpečná“, píše hneď v úvode arcibiskup Crepaldi. Kniha je správou o stave sociálnej náuky Katolíckej cirkvi vo svete, no zaoberá sa hlavne Európu, kde žijeme my, pôvodní obyvatelia tohto nášho Starého kontinentu, ktorému kresťanstvo v priebehu stáročí vtlačilo svoju pečať. Tá žiaľ, dnes v druhej dekáde 21. storočia, dosť bledne.
Ak sa kresťanstvo v európskych počiatkoch neobmedzilo iba na utváranie kultúry, ale vybudovalo jej civilizáciu, a kríž bol už od stredoveku európskym spojivom, jeho neskorším úmyselným zanedbaním vznikol dusný, vyprahnutý a upadajúci Západ, ktorý sa teraz stáva nie celkom normálnym a bezpečným miestom pre život človeka a ľudskej spoločnosti.
Spomínaná správa vymenúva viaceré dôvody terajšej európskej krízy a vracia sa aj na prah dejín Európskej únie, k jej počiatkom. Žiaľ, nad princípmi kresťanského humanizmu vtedajších kresťanských politikov (Adenauera, De Gasperiho a Schumanna), ktorí po hrôzach druhej svetovej vojny začali spoločné smerovanie Európy, dnes sa ukazuje, že prevládol Manifest z Ventontene (taliansky ostrov neďaleko Neapolu) talianskych komunistických exulantov ako Spinelliho, Rossiho a Colorniho. K autorom patrí aj Nemka Uršula Hirschmannová, manželka Eugenia Colorniho. Spísaný bol v rokoch 1941 a 1943 a je považovaný sa jeden zo základných dokumentov Európskej únie.
Po Brexite, sa tu na tomto pre nás takmer neznámom ostrove, 22. augusta 2016 zišli „mocní dnešnej Európy“, dáma a páni Angela Merkelová, Francois Hollande, a Matteo Renzi, aby potvrdili dôležitosť tohto Manifestu pre Európsku úniu. V ňom sa doslovne hovorí o „revolučnom a socialistickom európskom projekte riadenom avantgardnou politickou skupinou, zastupujúcu doteraz nepripravené národy“. V základoch Európy tak stojí jakobínsky ideál elity, ktorá „dobre pozná dobro svojho ľudu, hoci sa niekedy niekomu javí ako protiľudová, a ktorá ku svojej vláde nepotrebuje ľudový mandát, lebo sama stelesňuje najhlbšie požiadavky spoločnosti“.
Nečudujme sa preto, že Európska únia dnes dostala podobu centralistického a absolutistického štátu, v ktorom najväčšiu časť moci v súčasnosti uchopili funkcionári a lobisti. Európsky parlament nevydáva zákony, ani ich nemôže predkladať: Na zasadnutiach Rady Európskej únie má každý predstaviteľ členského štátu (ak má záujem) k dispozícii dvojminútové vystúpenie, ale všetka vláda sa aj tak sústreďuje do rúk Európskej komisie, ktorej členovia nie sú volení! Priľnutie k socialistickému Manifestu z Ventotene, „dieťaťu osvietenstva, elitárstva a absolútna laickosti“ dosť jasne vysvetľuje, prečo a ako sa z obzorov Európskej únie vytratilo náboženstvo, najmä katolícke.
Jasne tu vidieť dnes už historické dôsledky faktu, že európske inštitúcie a elity odmietli spomenúť v zásadných dokumentoch EÚ ako je Európskej ústave odkaz na kresťanské korene. Darmo na to naliehali mnohí, i sám pápež Ján Pavol II.
Táto výzva ostala nevypočutá a Európu ovládla laická ideológia, dnes prerastajúca do genderizmu, ktorý popiera prirodzenú a kresťanskú antropológiu, že človek je stvorený Bohom ako muž a žena.
Konkrétny príklad, ako sa vychováva nový homo europeus – uvádzajú autori správy – môže aj byť projekt Erasmus, ktorí poznajú mnohí mladí ľudia aj v Slovenskej republike. Spomínaná štúdia ho však definuje ako „formu masovej prevýchovy mladých ľudí s cieľom odcudziť ju mládežníckym kultúram a zapojiť ich do vytvárania umelej, abstraktnej a tendenčne liberálnej európskej kultúry“. Aj európske súdy sa stali obeťou vyhraneného právneho pozitivizmu a bezvýhradne vzali za svoju kauzu „nových práv“. Invázia európskych inštitúcií v oblasti etických tém a rodinnej politiky, ktoré by mali patriť do kompetencie členských štátov, je na dennom poriadku. Vyšlo najavo, že korporácie európskych funkcionárov sa dopĺňajú kooptáciou – menovaním a nie volením, čím uniká akákoľvek politická či ľudová kontrola.
Systematicky sa presadzuje relativistická a laická kultúra a náboženstvo sa plánovito vytláča z verejného priestoru, pričom sa nahrádza náboženským indiferentizmom, alebo predovšetkým francúzsku víziou laickosti. Ľudová a národná identita v členských štátoch EÚ tým trpí a sú oprávnené obavy, že sa čoskoro zemní na „európsky univerzalizmu“, ktorý sa bude zdať zdanlivo neutrálny, no postupne sa zmení nielen na nábožensko-relativistický, ale bude ľuďom vnucovaný ako kedysi vedecký ateizmus.
Riešenie a východisko existuje zatiaľ len v teoretickej rovine: Odľahčiť prebujnelú byrokraciu a súčasnú podobu Európskej únie. Na to je potrebné hlbšie uvedomenie si vlastnej identity a väčšiu úctu k tomu, čo Európa v priebehu dejín dostala. Aby človek mohol žiť a slobodne ako stvorený na obraz a podobu Božiu.
Ostáva nám len dúfať, že mocní Európy sa nabudúce nestretnú v Londýne, aby si pripomenuli výročie Manifestu komunistickej strany (21. 2. 1848). Ono je totiž toho roku tiež okrúhle.
Ján Košiar
