Drahí bratia a sestry, milí politickí väzni, pán starosta, drahý spolubrat, pán farár!
Ďakujem za vaše pozvanie tu do Lutily, práve na sviatok Ružencovej Panny Márie. Modlitba sv. ruženca má podľa tradície koncom 12. storočia. Myšlienka spojiť 50 zdravasov pochádza od svätého Dominika (zomrel v r. 1221) a aj dnes v mnohých farnostiach po celom svete máme spoločenstvá sv. ruženca, ktoré sa denne modlia pred sv. omšami túto obľúbenú a mocnú modlitbu. Áno, veľmi mocnú, lebo ukázala silu aj v bitke pri Lepante práve 7. októbra 1571, keď sa kresťanský svet na výzvu pápeža sv. Pia V. spojil a porazil moslimské vojská na pobreží Grécka. Pápež tam osobne nebol, ale spolu s kardinálmi a Božím ľudom sa zišli zhromaždili v Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme, a tam sa modlili za víťazstvo. Počas modlenia zrazu vstal a vyzval všetkých, a oznámil víťazstvo. Oficiálna správa to neskôr potvrdila, vtedy neboli maily ani mobily, tak to nejaký deň trvalo. A bol to pápež Pius V., ktorý nariadil každoročne sláviť 7. október ako spomienku na Pannu Máriu Ružencovú. Ďakujeme Pánovi, že my môžeme tento deň sláviť v pokoji aj v roku Pána 2017.
Drahí priatelia, bratia a sestry, ale my sme sa tu zišli, aj aby sme si uctili a poďakovali za našich odvážnych občanov a farníkov, ktorí v roku 1949 bránili svojho kňaza, dôstojného pána dekana Ladislava Stiffela. Po víťaznom februári 1948 skrsla komunistom najmä v Prahe dosť hlúpa myšlienka, a síce vytvoriť národnú cirkev odtrhnutú od Ríma. Žiaľ, vznikla už v Masarykovom hesle, Rím musí byť súdený a odsúdený, ale v roku 1949 dostala celoštátne rozmery. Komunistická strana a štát zorganizovali 10. júna v tom roku Spolok, ktorému dali názov „Katolícka akcia.“ Týmto názvom komunisti zneužili celosvetové úspešné hnutie, ktoré už niekoľko desaťročí pôsobilo v Cirkvi. Oni však chceli vytvoriť vlasteneckú, štátnu cirkev na čele s tzv. vlasteneckými kňazmi, ktorí by boli spolupracovali s komunistami a budovali tak bez Pána Boha raj na zemi. Bol vypracovaný presný plán, ktorý sa mal zrealizovať. Toto však nezostalo utajené ako dnes oligarchami pred rokmi nezaplatené dane. Biskupi sa 7. júna 1949 stretli v Olomouci a vydali obežník, v ktorom zakázali katolíkom do tejto tzv. „Katolíckej akcie“ vstupovať. V stredu 15. júna sa tajne stretli v Prahe v arcibiskupskom paláci; prišli tam v civile. Podarilo sa im prerokovať zásadné problémy napriek tomu, že deň predtým bol do kúrie dosadený štátny zmocnenec. Dokonca v deň tohto tajného rokovania prišla polícia a urobila raziu, ale arcibiskupovi Beranovi, ktorý ju sprevádzal, sa podarilo miestnosť s biskupmi šikovne obísť. Tú tzv. „Katolícku akciu“ označili jednoznačne za schizmatickú a napísali aj tej veci pastiersky list, ktorý mal názov Hlas biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky [1].
„V nesmierne vážnej chvíli nášho náboženského a národného života obraciame sa na vás týmto listom, právom učiacej Cirkvi. Láska k národu a ľudu ČSR nás vedie k tomu, aby sme k vám hovorili v rozhodujúcich dňoch, keď ste sa stali svedkami útokov na jednotu a vedenie katolíckej cirkvi u nás. Sme z ustanovenia Božieho strážcami odkazu Kristovho a zodpovedáme pred Ním za spásu vašich duší. Ako zodpovední predstavitelia katolíckej cirkvi v ČSR cítime iste ťažkú zodpovednosť za vývoj náboženských udalostí v našej vlasti a nezastierame, že nadišla rozhodujúca chvíľa veľkých skúšok pre našich drahých veriacich a pre naše verné kňazstvo. Museli by sme sa cítiť pred vami zahanbení, keby sme si počínali ináč, keby sme si nepočínali ako pastieri, ktorí v záujme vašej spásy sú ochotní dať životy za svoje ovce. Musí nás však zaujímať to, či je táto forma priaznivá pre vývoj náboženského života a či je možné takú spoločenskú prestavbu uviesť nejako do súladu s náukou Ježiša Krista. Dobre vieme, koľkých práv ste už boli zbavení, a nie je ani vám neznáme, koľko príkoria musela Cirkev u nás v poslednej dobe už vytrpieť. Nemusíme vám predkladať, drahí veriaci, o tom zvláštne dôkazy. Obzrite sa len okolo, sledujte udalosti a zistíte ľahko, že Cirkev katolícka v ČSR za storočné služby národom, za svoju kultúrnu a charitatívnu činnosť, za oddanosť svojmu ľudu, za neohrozenosť a utrpenie v dobe okupácie, obdržala trpkú odmenu. Celá náboženská tlač až na niektoré celkom bezvýznamné výnimky bola zrušená: boli zastavené i úradné obežníky ordinariátov, namiesto nich bol zavedený tzv. Vestník katolíckeho duchovenstva, ktorý ani zďaleka nie je katolícky, a nemá cirkevné schválenie, je vydávaný proti vôli ordinariátov a napriek tomu je určený pre katolíckych kňazov, je redigovaný nekatolíkmi v duchu proticirkevnom. Preto čítanie a prechovávanie tohto časopisu je odteraz zakázané a nezostáva nič iného, iba všetky čísla im posielať naspäť.
Konferencia biskupov v Dolnom Smokovci, ktorá mala zaujať stanovisko k požiadavkám vlády, musela byť prerušená pre odhalenie odpočúvacieho zariadenia v zasadacej sieni. Niekde boli zakázané i duchovné cvičenia a na mnohých miestach boli znemožňované náboženské púte, ba dokonca boli zneužité k nenáboženským, politickým účelom. Vcelku možno povedať, že mimo kostola je každá náboženská činnosť úplne znemožnená. Mohli sme my, vaši biskupi, byť s týmto všetkým spokojní a pristúpiť na každú požiadavku, i keď bola v rozpore s prirodzeným a Božím právom? Mohli sme pred svojim veriacim ľudom a pred celým svetom schváliť každý vývoj, i keď sa tento nezrovnával s duchom náuky Ježiša Krista? Veru, radi dávame cisárovi, čo je cisárovo, ale nebolo možné mu obetovať i to, čo patrí Bohu, lebo Boha treba poslúchať viacej ako ľudí. (Sk 5, 29). Pričom sa nechce nič podnikať proti vôli biskupov. Títo kňazi dali svoje podpisy väčšinou oklamaní a pod nátlakom. Neurobili tak vedome ani dobrovoľne a zachovávajú rozhodne vernosť Svätej cirkvi a oddanosť svojim biskupom, ako to už mnohí súkromne i verejne vyhlásili. Každý pokus o založenie diecéznych, krajských, okresných, alebo farských katolíckych akcií je zakázaný a duchovní i laici, ktorí sa zakladania takýchto akcií zúčastnia, alebo vstúpia do ich výborov, alebo prijmú nejakú funkciu, budú tým samým skutkom vyobcovaní z Katolíckej cirkvi. Sme si istí, drahí bratia a sestry v Kristu, že schvaľujete tento náš postoj i obozretnosť. Pomáhajte nám a posilňujte nás svojimi modlitbami, svojim rýdzim kresťanským životom a svojou bezvýhradnou oddanosťou svojej matke Cirkvi, aby za pomoci Ducha Svätého našla sa schodná cesta pre úpravu cirkevno-štátnych pomerov. Keby však k takejto dohode už prísť nemohlo, ak totiž už bolo rozhodnuté začať všetkými prostriedkami vyhladzovací boj proti Cirkvi Kristovej a zneužiť jej zastretým spôsobom pre ciele bezbožnícke, tak potom nadišla hodina skúšky pre katolíkov v tomto štáte. Preto ordinári povzbudzujú veriacich vnímať všetko toto z nadprirodzeného pohľadu: Každá skúška je z Božieho dopustenia a iste prispeje k spáse našich duší. Je príležitosťou, aby sme osvedčili svoju vernosť Kristovi, aby sme pykali za svoje poklesky a aby sme sa naučili byť celkom a dôsledne katolíkmi. Zostaňte verní svojim biskupom, ktorí s vami trpia, a nedajte sa zlomiť ani vtedy, keby k vám nemohol preniknúť ich hlas. Cirkev je nezničiteľná a trpieť pre Krista je najväčšia sláva. Nedajte sa mýliť falošnými prorokmi, varujte sa pred dravými vlkmi v rúchu barančom. nedajte sa vyprovokovať k prenáhleným a nepremysleným činom. Bdejte a modlite sa. Všetkým, najmä však tým, ktorí trpia, alebo budú trpieť protivenstvá pre spravodlivosť, žehnáme.“
Maily vtedy neboli a list bol doručovaný osobitnými kuriérmi a kňazi boli vyzvaní prečítať tento text v nedeľu 19. júna 1949. Niektorí ho prečítali, iní nie, ďalší ešte pridali svoj komentár. Boli aj takí, ktorým ho eštebáci zhabali, lebo chodili v nedeľu ráno po farách, vedeli, že kňazi ten list majú a niektorým ho aj vzali. Podľa všetkého, čo sa dialo potom, tu v Lutile, ho pán farár Stiffel svojim veriacim, vašim starým rodičom prečítal.
Štát a vládnuca KS ako reakciu na tento pastiersky list vydala Ohlas Katolíckej akcie. Uverejnili ho práve v ten deň 19. júna 1949 Katolícke noviny generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský inštruoval všetky krajské výbory strany: „Chceme, abychom mohli každým dnem zveřejniti v tisku další stovky podpisů kněží a sdělení o desetitisících podpisů katolických občanů, … očekáváme také od vás jména kněží, kteří podepsali tot prohlášení“. Podobný telegram zaslal v ten istý deň pražský tajomník ÚAV KA Felcman, a tiež žiadal najmä kňazské mená: „Soustřeďte nyní hlavné úsilí k tomu, aby v celém kraji byli navštíveni všichni římskokatoličtí duchovní vhodními dvojicemi funkcionářů, … Sbíráni rezolucí a podpisů katolických laiků není nyní vaším hlavním úkolem. Jde nám především a hlavně o podpisy kněží“.
Preto prišli do Lutily 2. júla 1949 dvaja súdruhovia z Kremnice Štefan Liba a Tomáš Šabo. Lenže vaši starí rodičia mali oprávnené podozrenie, že prišli zatknúť pána farára. Čo bolo ďalej, poznáte z rozprávania. Trestné oznámenia, súd, pokuty, väzenie. 18 veriacich a pán farár Stiffel, ktorý bol obvinený ako hlavný iniciátor tejto vzbury.
Lutila nebol ojedinelý prípad. Na mnohých miestach Slovenska došlo k stretu obyvateľov s príslušníkmi bezpečnosti a štátnymi úradníkmi. Tieto konflikty dostali označenie „vzbury“. Niektoré pre svoj rozsah a ostrosť boli hodnotené ako protištátne trestné činy. Išlo najmä o vzbury v Levoči, Čadci, Veľkých Úľanoch, Dlhom nad Cirochou, Brusne a Hornej Krupej, kde sa na vzburách zúčastnili stovky, ba až tisíce ľudí. Najväčšou bola vzbura v mojom rodnom meste, v Levoči. Pri vzburách došlo nielen k fyzickému napádaniu, ale použili sa aj strelné zbrane, a to zo strany bezpečnostných orgánov i účastníkov vzbúr. Desiatky osôb utrpeli zranenia, boli aj obete na životoch. Podľa prof. Vnuka[2] celkove sa takéto vzbury stali asi v 60 obciach a na celom Slovensku to bolo asi 25 000 ľudí. Trestné oznámenia boli podané proti 1 136 osobám, z nich bolo odsúdených 467 spolu na 546 rokov, 6 mesiacov a 27 dní. Oslobodených bolo 289 ľudí, mnohí dostali podmienečné tresty. „Vzbury“ proti tzv. Katolíckej akcie boli najmasovejším prejavom odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu do roku 1989. Ďakujem všetkým Lutilčanom, ktorí v roku 1949 takto prejavili svoju vieru v Boha a lásku k Svätej cirkvi.
Dnes je sviatok Ružencovej Panny Márie a Európa je opäť v nebezpečenstve ako v 16. storočí pred bitkou pri Lepante. Poľskí biskupi práva ne dnešný deň vyzvali veriacich, aby vytvorili živú reťaz okolo štátnych hraníc, ktoré merajú 3 511 kilometrov. Ľudia s ružencom sa chytia za ruky a budú sa modliť v snahe ochrániť krajinu pred teroristickými útokmi a vlne islamu. Projekt, ktorý má názov Ruženec na hraniciach, sa pripravuje už niekoľko mesiacov. Veriaci sa majú stretnúť v 319 kostoloch na svätých omšiach, odkiaľ sa presunú do štyri tisíc modlitebných zón, nachádzajúcich sa priamo na hraniciach so siedmimi susediacimi štátmi. Medzi 14:00 a 15:00 hodinou sa budeme modliť ruženec proti islamizácii a teroristickým útokom, ktoré sa šíria v Európe, ale aj proti oddeľovaniu sa Západu od kresťanských koreňov, čítal som slová jedného organizátora na jednom talianskom webe. „Veríme, že ak sa ruženec bude modliť milión Poliakov na hraniciach krajiny, nielen to zmení beh udalostí, ale aj otvorí Božej milosti srdcia občanov. Pred sto rokmi Panna Mária zverila trom portugalským deťom posolstvo spásy: Kajajte sa a ponúknite vynáhradu za hriechy proti môjmu srdcu a modlite sa ruženec“ – uviedli poľskí biskupi v oficiálnom vyhlásení. Naše dejiny potvrdzujú, že veriace Poľsko bolo vždy bezpečné, ale upadlo, akonáhle sa vzdialilo od viery. Cítime, že svet, ktorý nás obklopuje, potrebuje záchranu. Modlíme sa ruženec, lebo to je silná zbraň v boji so zlom. Dokonca taká silná, že dokáže zmeniť chod dejín.“ S tým sa dá len súhlasiť a iste sa môžeme aj my na tento úmysel modliť. Aj keď nepôjdeme k hraniciam.
[1] Na tajnom stretnutí sa zúčastnilo štrnásť ordinárov: pražský arcibiskup Josef Beran, olomoucký arcibiskup Josef Karel Matocha, spišský biskup Ján Vojtaššák, košický biskup Jozef Čársky, královohradecký biskup Mořic Pícha, prešovský biskup Pavol Gojdič, banskobystrický biskup Andrej Škrábik, brnenský biskup Karel Skoupý, českobudějovický biskup Josef Hlouch, litoměřický biskup Štepán Trochta, nitriansky biskup Eduard Nécsey a apoštolskí administrátori František Onderek z Českého Těšína, Ambróz Lazík z Trnavy a Róbert Pobožný z Rožňavy. Porov. Hlas Česko-Slovenských biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky. In: FREI, B. J. : Staat und Kirche in der Tchechoslowakei, Mníchov : Verlag Robert Lerche 1973, s. 124. O celej tejto akcii napísal knihu Jozef Haľko, terajší pomocný bratislavský biskup – Rozbiť Cirkev : Rozkolnícka Katolícka akcia, Bratislava : Lúč 2004.
[2] Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949 –1950, Bratislava : Knižnica ÚDK zv. 3, 1996. Venuje sa tomu aj v knihe Stopäťdesiat rokov v živote národa, Bratislava : Lúč 2004.
