Bratislava 28. januára 2020
Som veľmi rád, že hneď na úvod môžem verejnosti vysvetliť jeden pretrvávajúci omyl ohľadom „rozdelenia“ na dva subjekty. Naša organizácia vznikla hneď po novembrových udalostiach a bola zaregistrovaná už 25. januára 1990 pod názvom Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS), čo potvrdil aj I. snem 3. marca 1990. Na V. sneme 23. júna 1999 väčšina delegátov demokraticky odhlasovala zmenu názvu na Zväz protikomunistického odboja (ZPKO). Aj preto, pretože v samostatnom Slovensku už Konfederácia v názve nedávala zmysel. (Neskôr sa ešte pridalo Politickí väzni ZPKO.) Toto zneužila časť nespokojencov na zasiatie rozkolu – môžeme sa iba domnievať, či to bolo kvôli neukojeným ambíciám niektorých členov, ktorých na sneme nezvolili do vedúcich funkcií, či kvôli zmene názvu, ktorá nevoňala hlavne prokomunistickým členom (veď jeden z najväčších iniciátorov založenia novej organizácie bol agent ŠtB s krycím menom „Skala“), alebo to bolo huckanie zo strany KDH, ktorá sa chcela zmocniť našej organizácie na využívanie pre svoju stranícku politiku. Podotýkam, že prvé schôdzky nespokojencov boli na Žabotovej ulici. Títo nespokojní napokon z našej organizácie vystúpili – bolo ich zhruba 15% – založili novú organizáciu a niekedy v októbri 1999 si ju dali aj zaregistrovať na MV. A čuduj sa svete – pod našim pôvodným názvom. Hoci na sneme niektorí jasnozrivejší členovia navrhovali, aby sme si našu pôvodnú značku dali na MV poistiť proti zneužitiu. No neprešlo to, pretože za to bolo treba zaplatiť dosť vysokú sumu, no a potom, takúto podlosť predsa len vedenie neočakávalo. Napokon, aj ich časopis má skvelý názov: keďže my sme vydávali a vydávame (už od roku 1991) „Svedectvo“, oni nazvali svoj nový časopis „Naše svedectvo“. Ako z veľkej knihy eštebáckych dezinformačných techník. A dať ich za to na súd, to by bolo iba znevažovanie politických väzňov a robenie hanby pred verejnosťou a tak od toho upustili. Takže my sme sa nijako „nerozdelili“, iba časť členov z našej organizácie, fungujúcej nepretržite od roku 1990 dodnes, odišla. A ak niekto z tej novej KPVS povie, že boli založení v roku 1990, tak jednoducho klame. A ešte spätný pohľad: ak niekto chcel znížiť váhu a kredit politických väzňov v spoločnosti, touto „operáciou“ sa mu to skvele podarilo.
Čo sa politiky týka: keďže naši členovia trpeli kvôli vláde jednej strany, dávame si od začiatku pozor, aby sme neskĺzli k politike, ktorá by bola stranícka. Naše vedenie a naša organizácia si váži výdobytky demokracie, za presadenie ktorej sa naši členovia mimoriadne zaslúžili a rovnako rešpektuje každú demokraticky zvolenú vládu, je jedno, či premiérom bol Mečiar, Dzurinda, Radičová alebo Fico, naše vzťahy boli ku všetkým korektné. Navyše peniaze na činnosť dostávame od aktuálnej vlády. To ale neznamená, že sme nejako amorfní. Ak treba, tak sa vždy ozveme na ochranu základných hodnôt, pre ktoré hlavne sedeli naši členovia: viera, slovenské vlastenectvo a antikomunizmus. Ale vždy v nadstraníckej, hodnotovej rovine. Veď samotní naši členovia ako slobodní občania sú voličmi najrôznejších strán, nijakú uniformitu u nás nepoznáme.
K Vašej otázke na dotácie (735-tisíc € za 9 rokov) zo štátneho rozpočtu – takto položenú otázku považujeme za manipulatívnu. Aby sa prebudila v ľuďoch závisť? Takže Vám odpoviem ináč: myslíte si, že 81 000,00 € na činnosť na rok 2019 pre organizáciu, ktorá má viac ako tisíc členov a udržiava pobočky po celom Slovensku, ktorá vydala za ten rok dve knihy (spomienky operného speváka J. Hurného „Keď nám nebolo do spevu“ a zborník „Politickí väzni v 20. storočí“ z odbornej konferencie, ktorú sme usporiadali v predošlom roku), vydáva pravidelný mesačník, osadila dve pamätné tabule prenasledovaným komunizmom, organizovala celoštátny snem, množstvo pietnych spomienok a tak umožňuje spolkové vyžitie týchto ľudí zabudnutých verejnosťou, je veľa? Hneď Vám odpoviem, že je to dokonca málo, napríklad naši „zamestnanci“ môžu dostávať iba skutočne symbolické odmeny a nebyť našich prispievateľov, ktorí nám často venujú aj zo svojho mála, na niektoré činnosti by sa ani nedostalo. Nejdem tu vyrátavať, na čo všetko by sme ešte potrebovali peniaze, keďže ani jeden rok sme nedostali požadovanú výšku dotácie. Na ilustráciu už iba uvediem, že keď sme dostali pozvánku na slávnostnú recepciu „Triumf slobody“ 8. novembra do Washingtonu z príležitosti 30. výročia pádu Berlínskeho múru s odovzdávaním Truman-Reaganovej medaily disidentovi a bývalému nemeckému prezidentovi Joachimovi Gauckovi, tak sme sa tejto akcie nemohli zúčastniť kvôli nedostatku finančných prostriedkov.
Ján Litecký Šveda, predseda
Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja
