Prázdny hrob

Druhá veľkonočná nedeľa, nazývaná aj Biela nedeľa, je aj nedeľa Božieho milosrdenstva. Za takú ju vyhlásil blahej pamäti svätý pápež Ján Pavol II. Podnet na to prišiel priamo od Pána Ježiša, ktorý sa zjavoval svätej sestre Faustíne Kovalskej (1905 – 1938).
V rokoch 2015 a 2016 sme mali mimoriadny Jubilejný rok Božieho milosrdenstva, ktorý vyhlásil pápež František, a ktorý iste priniesol svoje plody. A po ňom, máme teraz rok Fatimy, lebo je 100 rokov od zjavenia Panny Márie, kde Panna Mária žiadala nielen zasvätenie Ruska, ale aj modlitby za obrátenie hriešnikov. Po každom desiatku sa v ruženci modlíme: „Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa a priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo“. Ruženec je stará tradičná modlitba, ale táto výzva je z Fatimy, má len 100 rokov, a žiada ju modliť sa osobne Panna Mária.

Evanjelium nám hovorí o sv. Tomášovi. My nemôžeme síce ako on vložiť ruku do prebodnutého boku Pána Ježiša, ale poprieť historickú existenciu Ježiš Krista v čase, zoči-voči takýmto dôkazom, aké máme zo Svätého písma, dejín a z Tradície by znamenalo, že môžeme poprieť aj Aristotela, či Platóna. Napokon, celý svet sa dohodol, že Ježiš Kristus je najdôležitejšia osobnosť dejín sveta. Všetci predsa počítame roky „pred Kristom“ a „po Kristu“. Žiaľ, mnohí slovenskí (a nielen) autori či novinári sa stále držia „nášho letopočtu“ a „pred našim letopočtom“. Ale keby ste sa jedného alebo druhého opýtali, aký je to vlastne ten „náš letopočet“, dúfam, že každý by na to prišiel, že tie roky sa predsa rátajú od Ježiša Krista.
Svätá sestra Faustína, vďaka ktorej máme osobitné posolstvo o Božom milosrdenstve, mala hlboké mystické zážitky. Vzala si hlboko k srdcu Božie evanjelium, ktoré nariaďuje „byť milosrdným ako je milosrdný náš Nebeský Otec“. Jej denník Božie milosrdenstvo v mojej duši sa stal príručkou oddanosti Božiemu milosrdenstvu, knižka je preložená do mnohých jazykov a obraz milosrdného Pána Ježiša podľa videní sv. sestry Faustíny je známejší vo svete ako Michelangelov Pán Ježiš z fresky Posledného súdu v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne. To netvrdím ja, to napísal jeden nemecký novinár, ktorý pracuje v Ríme od roku 1995. [1]Sestra Faustína zanechala svetu veľké a dôležité posolstvo Božieho milosrdenstva. Jednou vetou si dovolím povedať: „Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa s dôverou neobráti na moje milosrdenstvo“ (Den. 300). Pápež Ján Pavol II. toto posolstvo poznal ešte ako krakovský arcibiskup a potom, keď sa stal pápežom, sa odkazu sestry Faustíny venoval ešte viac. Výsledky sú viditeľné a zrejmé v celom svete. V roku 1993 sestru Faustínu vyhlásil za blahoslavenú, vo Svätom roku 2000 za svätú a v roku 2002 pri svojej poslednej návšteve rodnej vlasti Ján Pavol II. zasvätil celý svet Božiemu milosrdenstvu.
Udalosti našich dní nám ako keby chceli povedať, že po Roku milosrdenstva je tu nielen rok Fatimy, ale aj rok prenasledovania. Koľko nevinných kresťanov podstúpilo mučenícku smrť len v tomto roku, či v týchto prvých rokoch 21. storočia? Hynú nevinní preto, lebo iní najmä na kedysi kresťanskom Západe, na Ježiša Krista zabudli alebo aj zradili.
Kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatosti, ktorý vlani navštívil aj našu Baziliku, nedávno v rozhovore pre spravodaj pápežskej nadácie Kirche in Not[2] sa okrem iného vyjadril, že „Cirkev by sa veľmi mýlila, keby žila v presvedčení, že jej hlavným poslaním je ponúkať riešenie všetkých politických problémov, týkajúcich sa spravodlivosti, pokoja, chudoby, prijímanie utečencov a pod. a zabúdala by evanjelizovať. Cirkev, rovnako ako Kristus sa nevyhýba ľudským problémom. Afrika vždy považovala Cirkev za rodinu, Božiu rodinu a v celom svete od nepamäti pomáhala na poli školstva, zdravotníctva a charity.“
Kardinál Robert Sarah cituje okrem iného aj slová jedného Taliana, ktorý apostatoval a konvertoval na islam, a takých ako on, je len v Taliansku vyše stotisíc. Volá sa Yahya Pallavicini, dnes je imámom, predsedom Islamskej náboženskej obce a profesorom na Katolíckej univerzite v Miláne. Ten hovorí, že „Ak cirkev so svojou súčasnou angažovanosť pre spravodlivosť, sociálne práva a boj proti chudobe zabudne na svoju kontemplatívnu dušu, utrpí porážku a mnohí veriaci ju opustia, lebo už nebudú vedieť rozpoznať, čo je vlastne jej poslanie“. To nie je veľmi optimistická perspektíva, čo poviete?
Kardinál Sarah sa vyjadril aj o islame v jeho rodnej Afrike: „Počas mnohých storočí v subsaharskej Afrike islam harmonicky spolunažíval s kresťanstvom. Keď sa ale stal formou politickej organizácie, chce sa vnútiť celému svetu a preto je ohrozením pre celý svet, nielen pre Afriku. Je ohrozením predovšetkým pre európsku spoločnosť, ktorej často chýba pravá identita či náboženstva. Tí, ktorí sa zriekajú hodnôt vlastnej tradície, kultúry a náboženstva, sú odsúdení na zánik, lebo prichádzajú vďaka tomu o motiváciu, silu, ba aj všetku vôľu potrebnú k obrane svojej totožnosti,“ odkazuje nám pán kardinál Sarah.
„Cirkev v Afrike trpí, iste, chorobami, vojnami, hladom, nedostatkom primeraných školských a zdravotníckych služieb, ale je tu aj jedovaté pokušenie ideológií, ktoré vznikli na Západe ako napr. komunizmus a ideológia rodovej rovnosti a k tomu ešte Afrika je skládkou antikoncepčných prostriedkov a zbraní, pričom zároveň sa organizovane rozkráda jej nerastné bohatstvo. Preto sa tam vyvolávajú vojny a podporuje politický chaos. Svetové ekonomické mocnosti by mali zastaviť zdieranie chudobných. Afrika nepotrebuje iba chlieb, aj keď všetky charitatívne organizácie, vrátane katolíckych sa sústreďujú výlučne na materiálnu chudobu.“
Kardinál Sarah cituje v tejto súvislosti aj Ježišove slová z pokúšania na púšti, ktoré iste poznáme aj my: „Nielen z chleba žije človek“ (Mt 4, 4) a povzbudzuje nadáciu Kirche in Not, aby pokračovala v podpore náboženského poslania, teda formáciu kňazov a katechétov, stavby kostolov, seminárov a exercičných domov.
Posolstvo pána kardinála Saraha je univerzálne, platné aj pre nás. „Cirkev potrebuje jednotnú náuku viery a mravov, aby nenastal v nej rozklad a schizma. Dnes existuje vážne riziko fragmentácie Cirkvi, rozbitie mystického Tela Kristovho, lebo sa zdôrazňuje národná identita miestnych cirkví a možnosti rozhodovať o sebe počínajúc podstatnými otázkami viery a mravov. Potrebujeme pápežský primát, lebo jeho poslanie je utvrdzovať bratov vo viere.“
My kresťania ale tvrdíme, že Ježiš Kristus bol Božím Synom, a že na tretí deň, vo veľkonočnú nedeľu vstal z mŕtvych. To už je vec presvedčenia a našej viery. Dokázať sa to síce nedá, ale rovnako sa nedá ani dokázať, že tomu tak nebolo a nie je. No v prvom prípade za túto vieru a presvedčenie položilo svoj život nespočetné množstvo mučeníkov. Od apoštolských čias až po súčasnosť našich dní. O mučeníkoch, ktorí zomreli len preto, že v Božieho Syna neverili, nemáme správy.
Kríž, ktorý nám pripomína potupnú smrť Ježiša Krista, sa vypína na vežiach kostolov, na hroboch našich zosnulých, visí v našich príbytkoch, ešte kde tu v úradoch, školách, či zo zlata na krku na retiazke. V tomto znamení zvíťazil cisár Konštantín, ktorý prvý pochopil, že proti Kristovi nemá význam bojovať, ale naopak, treba si Ježiša Krista a jeho Cirkev získať za spojenca. Aj keď v dokumentoch Európskej únie nieto o kresťanskom (ani o inom) náboženstve ani zmienky, nemožno vyvrátiť, že Európa bola postavená na kresťanských základoch a hodnotách. Nedajme si ich vziať.
Toto chápe aj pobirmovaný pán predseda vlády, ale žiaľ, len pred voľbami. Inokedy, pri prvom slovenskom prezidentovi, od ktorého popravy uplynulo v utorok 18. apríla už sedemdesiat rokov, žiaľ opakuje mantru z komunistických čias o vojnovom zločincovi.
Aj dnes, po skoro 30 rokoch od novembra 1989 musíme s nádejou veriť, že Ježiš Kristus má v našej európskej spoločnosti miesto, ktoré mu právom patrí, lebo v znamení jeho kríža sme boli pokrstení, pobirmovaní, rozhrešení, s ním vstávame i líhame si každý deň, a kňaz ho urobí nad naším bezduchým telom na ceste do hrobu a nad našou dušou, ktorá ide do večnosti. A tak ako Kristovo telo neostalo v hrobe, neostane ani naše. Svätý Pavol predsa napísal: „A keď Kristus nebol vzkriesený, vaša viera je márna“ (1 Kor 15,17).
Kristov hrob je prázdny, a Kristus je živý vo večnosti, i v Cirkvi, i tu, medzi nami.
Z prázdneho hrobu za toto posolstvo rozšírilo do sveta a dosiahlo už iste, aj vďaka najmodernejším informačným a mediálnym technológiám každý kút zeme. Je to posolstvo nádeje pre všetkých, že Boh má posledné slovo. Táto veľkonočná zvesť nech živí stále viac vieru každého pokrsteného, ktorý je nielen zapísaný vo farskej matrike a v sčítacom hárku, ale svoje presvedčenie za Boha a národ aj každý deň žije.
Beh dejín sa vstupom Ježiša Krista obrátil. Smrť Božím zásahom vzkriesenie musela ustúpiť životu, životu, čo viac neumiera, lebo Kristus svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život. A my túto pravdu aj v 21. storočí sme poslaní a povolaní ohlasovať nielen slovami, ale aj naším životom. Ale aj prosiť, ako nás cez svätú sestru Faustínu žiada sám Pán Ježiš:
Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista, na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta. Pre jeho bolestné umučenie, maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom. Svätý Bože, Svätý Mocný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom!

Homília na 2. veľkonočnú nedeľu v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave

Ján Košiar
duchovný PV ZPKO

[1] Alois Englisch, Pápež zázrakov. Bratislava : Spoločnosť Božieho slova, 2013
[2] http://www.churchinneed.org/site/News2?page=NewsArticle&id=9274&news_iv_ctrl=1481
http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=25587