Politickí väzni

Aj po 30 rokoch od pádu bývalého režimu štát zmierňuje niektoré krivdy, ktoré napáchal na občanoch totalitný komunistický systém. Od 1. januára 2020 si polepší ďalšia kategória dôchodcov – bývalí politickí väzni protikomunistického odboja. Vďaka novele zákona 274/2007, ktorú na návrh poslancov SNS schválil parlament v júni 2019 sa zvyšuje mesačný príplatok k dôchodku účastníka III. odboja približne o sto percent. Vdova má nárok na 60% z tejto sumy a sirota 40 percent.
Politickí väzni sú vďační nielen za sociálne opatrenie štátu, ale aj morálnu satisfakciu – ocenenie ich statočného postoja v pokračovaní boja za slobodu, demokraciu a národné oslobodenie spod jarma komunistickej totality. Národniari sa pri presadení zákona v parlamente opreli aj o dikciu zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, podľa ktorého – „zmiernenie niektorých krívd spáchaných na odporcoch komunistického režimu a na osobách, ktoré boli postihnuté jeho perzekúciami, upraví osobitný zákon“.
Z aktuálne relevantných politických subjektov tak Slovenská národná strana (SNS) najviac v histórii slovenského parlamentu pomohla zákonmi zmierniť krivdy napáchané na odporcoch a obetiach totality. Bývalí politickí väzni trpeli najmä na obranu náboženskej viery, národného presvedčenia a obhajobu základných práv a slobôd. Mnohí v účastníkov odporu získali štatút veterána protikomunistického (III.) odboja. Dodnes je aktuálny odkaz a posolstvo bývalých väzňov svedomia dôsledne brániť slobodu slova a nedopustiť prenasledovanie občanov za ich svetonázor alebo politické presvedčenie rovnako aktuálny, až akútny.
Pokračovať v čítaní →

Vážení prítomní, vzácni hostia, dámy a páni,
vítam vás na tejto pietnej spomienke venovanej obetiam komunistického teroru. Všetkým, ktorí ste túto našu pietnu spomienku poctili svojou účasťou, musím vysloviť
veľké a úprimné poďakovanie. Ani nie tak za mňa, ale za všetkých tých, ktorých mená sú vytesané na tomto pamätníku, ja som len taký malý správca ich odkazu. Takýto pamätník si okrem úcty vyžaduje aj to, aby sme sa aj správali podľa odkazu obetí, ktorým bol postavený. A teda aj hovorili to, čo je podstatné.
Za tých 30 rokov od novembra ´89 tu odznelo toho veľa – od pripomenutia storočnice boľševického puču cez ekonomický až po morálny rozvrat zapríčinený chorými myšlienkami z komunistického manifestu. Hádam najprekvapivejšia vec čo tu zaznela, bolo však vyhlásenie na ochranu slobody slova v roku 2016. Toto sme po odštrkaní kľúčikmi fakt nečakali. A odvtedy sa situácia nejako nezlepšila. Prakticky každý deň sme svedkami šírenia nevyvážených a hlavne nenávistných dezinformácií, proti ktorým sa nie je možné nikde odvolať. Hádam netreba zvlášť zdôrazňovať, že neexistencia slobody slova je mimoriadne riziková práve v časoch obrovského nebezpečenstva pre Európu, aké práve zažívame.
Pokračovať v čítaní →

Pred 30 rokmi, v novembri 1989, keď padal Berlínsky múr, som žil v Ríme. A pár dní pred 17. som mal možnosť tam prvýkrát stretnúť arcibiskupa Jána Sokola, prvého metropolitu Slovenska. A práve 17. novembra 1989 som mal to šťastie a milosť koncelebrovať v súkromnej kaplnke s pápežom svätým Jánom Pavlom II. Bol som tam spolu s politickým väzňom, našim členom Msgr. Viktorom Trstenským; organizácia síce vtedy ešte neexistovala, ale politickí väzni áno. Ten mi v oných dňoch okrem iného povedal: „Ty ešte zažiješ stret a konflikt kresťanského sveta so svetom islamu. Vtedy sa to zdalo neuveriteľné.

Nuž všemohúci Bože, voláme k tebe, ty, Otče všetkých národov, aby si bol stále s nami, ako pred tridsiatimi rokmi, keď nám zažiarilo svetlo nádeje na život v láske spra­vodlivosti a v pokoji.

Daj vládcom našej Slovenskej republiky Ducha múdrosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, Ducha bratstva a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci.

Otče náš, ktorý si na nebesiach…

Nuž zvolávam toto Božie požehnanie na vás milí politickí väzni, vďaka ktorým, môžeme tridsať rokov už žiť v slobode a demokracii, v našej milovanej vlasti, Slovenskej republike.
Nech vám Boh Otec, ktorý je verný svojim sľubom a spoľahlivý vo svojej pomoci, pomáha v zápase o spravodlivosť, právny štát a občianske porozumenie.
Nech nám Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý posvätil našu zem svojím narodením, verejným účinkovaním, svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním, zachová dar slobody a pokoja.
Nech vás Duch Svätý, ktorý zjednotil prvých kresťanov v Jeruzaleme, vďaka vášmu svedectvu zjednotí v oddanosti Bohu a slovenskému národu v duchu odkazu Andreja Hlinku, aby sme sa nikdy nebáli hlásiť sa k viere našich otcov.
Nech vás žehná, sprevádza a ochraňuje všemohúci Boh: Otec, Syn i Duch Svätý.
Amen.

Je to zvláštny pocit stáť pri múre ilavskej väznice. Lebo naposledy som tu bol – ale vo vnútri, za múrmi, železnou bránou, mrežami a ostnatým drôtom, s bacharmi ako chalan, keď som mal trinásť rokov. Na návšteve. Za otcom. Tam zatvárali otcov, bratov, manželov, synov… ktorí nezdieľali nadšenie z budovania svetlých zajtrajškov. Tam zväčša zošediveli, zlomili im zdravie, ale nie dušu a vieru. Dnes tam sedia ľudia, ktorí zišli z cesty práva. Pred rokom 89 tam však sedeli aj slušní ľudia, ktorí hovorili súdruhom, čo nás vedú po ceste, že nevidia správne, ani dobre a že tá cesta je viac krivá, špinavá a hrboľatá ako rovná a čistá a že je to slepá ulička (aj sa potvrdilo); alebo že Slováci majú právo na väčšiu mieru suverenity, prípadne až štátnosti; alebo ľudia, čo nezapreli vieru v Boha, a preto ich režim poslal do väzenia. Aj na múroch tohto väzenia pre vieru, slobodu, slobodné myšlienky a slobodné názory je krédo bývalých politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja: „Kto stratil majetok, nestratil veľa – Kto stratil slobodu, stratil mnoho – Kto stratil vieru, stratil všetko“.

Práve tá nezlomná viera vo vyššiu spravodlivosť, že bič plieska na konci, že raz sa zlo na dobré musí obrátiť, viera v rodinu, ktorá mukla podrží, viera vo vlasť, ktorá ťa nezradí, viera v Boha, čo napráva každú krivdu… to je morálna prevaha slobodomilovných ľudí, ktorí sa nebáli povedať, že kráľ je nahý, aj keď na nich mieria zbraňami kráľovi žoldnieri. Dá sa zatvoriť človek, ale nie sloboda. Dá sa človek aj zabiť, ale nie jeho idea. Tá si nájde nové duše a mysle, ktoré ju oživia a ponesú vlajku boja za vieru, nezávislosť, slobodu, pravdu, spravodlivosť ďalej. Len mám pocit, že dnes si slobodu prakticky nevážime. Ovládla nás kultúra smrti, nenávisť z nedostatku a závisti, nová ideologická nenávisť voči tradícii, blbá nálada a nostalgia naratívu za misu šošovice.
Jediná schodná cesta je v našom vnútri. Túto atmosféru vieme riešiť a zlepšiť takmer okamžite. Chce to zmenu nášho postoja a priorít k nemateriálnym hodnotám a ku globalizujúcemu sa svetu, ktorému možno čoraz menej rozumieme, alebo ktorý čoraz menej počúva hlas ľudí a národných štátov. Myslím, že toto je základný postoj, aby sa ľudia nezbláznili či nerezignovali. Lebo tých „väzení“ môže byť podstatne viac. Moderní väzni systému dnes chodia bežne po ulici, surfujú po internete, nakupujú podľa reklamy… ani o tom nevedia, že majú veľkú železnú guľu na nohe, či skôr na svojom krku. Lebo ak by chcel niekto tú guľu ukotviť na mozog alebo srdce, zistil by, že nemá kde. A to je paradox doby. Dnes neviete, kde je nepriateľ, kto je priateľ; kto je „väzeň“ (sám seba alebo okolností, manipulácie politického a mediálneho mainstreamu); kto je slobodný a kto akože „nezávislý“; kto má svoj názor a kto len opakuje vsugerované a memorované z médií; kto je odvážny a kto svoj strach skrýva v online priestore; kto potrebuje cestovať, aby videl a poznal a kto nepotrebuje, lebo všetko sa dá poznať srdcom a vnorením sa do mikrokozmu, odkiaľ je priame spojenie na makrokozmos; kto je veriaci a kto je len ceremonialista; kto je šťastný a kto len ukazuje pozlátka… Dalo by sa ešte písať, ale ako sa hovorí: múdremu napovedz, hlúpemu aj tak nepomôžeš… Krásny posledný októbrový deň. A cez sviatky si spomeňte v mysli aj na všetkých odvážnych ľudí a Slovákov, ktorí obetovali svoje životy za Slovensko, slobodu a vieru. Aj oni by radi dostali duševný lajk, že si ceníme to, čo nezištne pre nás a často aj za cenu svojho života, urobili.
                                                                               Rafael Rafaj, podpredseda PV ZPKO

Politickí väzni a obete komunizmu v Slovenskej republike musia zásadne protestovať proti návrhu strany SaS, aby sa 27. jún stal pamätným dňom pre obete komunistického režimu na počesť pamiatky popravených českých martýrov. Tomuto návrhu chýbajú dve základné veci.
Tou prvou je slušnosť. Keď už niekto chce otvoriť otázku morálnej satisfakcie pre politických väzňov, mal by sa hádam s nimi poradiť. V našej pôvodnej organizácii politických väzňov máme ich ešte dosť a spoločne by sme mohli navštíviť aj náš ústredný pamätník na Cintoríne Vrakuňa, kde by si mohli prečítať mená desiatok Slovákov popravených československou komunistickou mašinériou a opýtať sa priamo politických väzňov, ako a na čiu počesť by si takýto deň predstavovali.
Druhá a zásadná vec, ktorá tomuto návrhu chýba, je akceptovanie demokracie a jej procedúr. Ak niekto dodnes nechce akceptovať realitu a slovenskú štátnosť ukazuje, že nie je politik, ale fanatický propagandista, presne ako komunisti. Za takýmito ľuďmi nakoniec vždy zostáva spálenisko. Toto, čo predložila SaS, sa v žiadnom prípade nedá považovať za snahu o diskusiu, je to skôr protislovenská provokácia, umelé dýchanie pre čechoslovakistickú mŕtvolu. Veď azda už ani Mongoli dobrovoľne neoslavujú sviatky svojich utláčateľov.
V našej organizácii sme sa už dávnejšie zaoberali touto témou a po zvažovaní množstva mien (žiaľ je ich až príliš veľa) sme došli k záveru, že najvýstižnejším dňom na pripomenutie červeného teroru by bol 20. február, keď v roku 1951 boli popravení traja študenti trenčianskeho gymnázia, Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár. V úsilí týchto troch členov Bielej légie sú zosobnené hlavné tri prúdy nášho protikomunistického odboja: boj proti samotnému komunizmu, boj za slovenskú samostatnosť a pevné kresťanské presvedčenie. Blízkosť tohto dátumu práve k „Vítěznému únoru“, ktorý boľševici tak výdatne oslavovali 25. februára, môže byť veľmi symbolický.

Predsedníctvo organizácie
Politickí väzni
Zväz protikomunistického odboja III. odboj

Nielen pre bývalých politických väzňov, ale pre celú našu spoločnosť sa blíži najväčší sviatok demokracie – 30.výročie zvrhnutia komunistickej diktatúry, ktorý si pripomíname ako štátny sviatok 17.november – Deň boja za slobodu a demokraciu.
V tejto súvislosti predpokladáme, že Vaša televízia bude pokrývať nielen v tento deň, ale aj v tie ostatné toto významné jubileum. Politickí väzni, ktorí za totalitnej krutovlády trpeli za svoje presvedčenie, vieru alebo odpor proti tyranii, ideológii marx-leninizmu a diktatúre jednej strany očakávajú, že spoločnosť a najmä slobodné médiá si ich všimnú a prejavia záujem o ich svedectvo. Je nesporným faktom, že bez štyroch generácií politických väzňov počas éry studenej vojny by komunizmus nielen na Slovensku, v Čechách, ale ani nikde inde neodstúpil tak ľahko a bez krviprelievania. Preto Vás touto formou chceme požiadať, aby ste do programu a plánov, najmä diskusií zaradili aj bývalých, ešte žijúcich politických väzňov, prípadne ich najbližších rodinných príslušníkov, ktorých utrpenie bolo takmer rovnaké. Pre spoločnosť a najmä mladšie generácie je nepochybne dôležité osobné posolstvo ľudí – veteránov III. (protikomunistického) odboja o tejto ére, praktikách propagandy, prenasledovania, potláčania základných práv a ľudských slobôd i následnej šikany ľudí druhej kategórie.
Keďže ide o ľudí síce ešte čulých, ale v pokročilom veku, roztrúsených po celom Slovensku, v prípade záujmu radi sprostredkujeme stretnutie s nimi, aby mohli vydať priame svedectvo z tejto éry. Z tohto dôvodu by sme privítali, keby ste nám Váš záujem oznámili deň-dva dopredu. Členovia vedenia našej organizácie Vám budú k dispozícii, rovnako aj deti politických väzňov – naši členovia, ktoré rovnako trpeli a boli diskriminované. Neustále mediálne pertraktovanie tzv. salónnych disidentov je skreslené a vytvára dojem, že odporu proti komunizmu sa venovali len ekologickí aktivisti či intelektuáli, čo nevystihuje počet vyše 72 tisíc rehabilitovaných politických väzňov v roku 1990 na Slovensku, pričom značná časť postihnutých z 50. rokov sa už slobody nedožila.

V očakávaní Vašej odpovede

Predsedníctvo organizácie
Politickí väzni
Zväz protikomunistického odboja III. odboj