Je to zvláštny pocit stáť pri múre ilavskej väznice. Lebo naposledy som tu bol – ale vo vnútri, za múrmi, železnou bránou, mrežami a ostnatým drôtom, s bacharmi ako chalan, keď som mal trinásť rokov. Na návšteve. Za otcom. Tam zatvárali otcov, bratov, manželov, synov… ktorí nezdieľali nadšenie z budovania svetlých zajtrajškov. Tam zväčša zošediveli, zlomili im zdravie, ale nie dušu a vieru. Dnes tam sedia ľudia, ktorí zišli z cesty práva. Pred rokom 89 tam však sedeli aj slušní ľudia, ktorí hovorili súdruhom, čo nás vedú po ceste, že nevidia správne, ani dobre a že tá cesta je viac krivá, špinavá a hrboľatá ako rovná a čistá a že je to slepá ulička (aj sa potvrdilo); alebo že Slováci majú právo na väčšiu mieru suverenity, prípadne až štátnosti; alebo ľudia, čo nezapreli vieru v Boha, a preto ich režim poslal do väzenia. Aj na múroch tohto väzenia pre vieru, slobodu, slobodné myšlienky a slobodné názory je krédo bývalých politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja: „Kto stratil majetok, nestratil veľa – Kto stratil slobodu, stratil mnoho – Kto stratil vieru, stratil všetko“.
Práve tá nezlomná viera vo vyššiu spravodlivosť, že bič plieska na konci, že raz sa zlo na dobré musí obrátiť, viera v rodinu, ktorá mukla podrží, viera vo vlasť, ktorá ťa nezradí, viera v Boha, čo napráva každú krivdu… to je morálna prevaha slobodomilovných ľudí, ktorí sa nebáli povedať, že kráľ je nahý, aj keď na nich mieria zbraňami kráľovi žoldnieri. Dá sa zatvoriť človek, ale nie sloboda. Dá sa človek aj zabiť, ale nie jeho idea. Tá si nájde nové duše a mysle, ktoré ju oživia a ponesú vlajku boja za vieru, nezávislosť, slobodu, pravdu, spravodlivosť ďalej. Len mám pocit, že dnes si slobodu prakticky nevážime. Ovládla nás kultúra smrti, nenávisť z nedostatku a závisti, nová ideologická nenávisť voči tradícii, blbá nálada a nostalgia naratívu za misu šošovice.
Jediná schodná cesta je v našom vnútri. Túto atmosféru vieme riešiť a zlepšiť takmer okamžite. Chce to zmenu nášho postoja a priorít k nemateriálnym hodnotám a ku globalizujúcemu sa svetu, ktorému možno čoraz menej rozumieme, alebo ktorý čoraz menej počúva hlas ľudí a národných štátov. Myslím, že toto je základný postoj, aby sa ľudia nezbláznili či nerezignovali. Lebo tých „väzení“ môže byť podstatne viac. Moderní väzni systému dnes chodia bežne po ulici, surfujú po internete, nakupujú podľa reklamy… ani o tom nevedia, že majú veľkú železnú guľu na nohe, či skôr na svojom krku. Lebo ak by chcel niekto tú guľu ukotviť na mozog alebo srdce, zistil by, že nemá kde. A to je paradox doby. Dnes neviete, kde je nepriateľ, kto je priateľ; kto je „väzeň“ (sám seba alebo okolností, manipulácie politického a mediálneho mainstreamu); kto je slobodný a kto akože „nezávislý“; kto má svoj názor a kto len opakuje vsugerované a memorované z médií; kto je odvážny a kto svoj strach skrýva v online priestore; kto potrebuje cestovať, aby videl a poznal a kto nepotrebuje, lebo všetko sa dá poznať srdcom a vnorením sa do mikrokozmu, odkiaľ je priame spojenie na makrokozmos; kto je veriaci a kto je len ceremonialista; kto je šťastný a kto len ukazuje pozlátka… Dalo by sa ešte písať, ale ako sa hovorí: múdremu napovedz, hlúpemu aj tak nepomôžeš… Krásny posledný októbrový deň. A cez sviatky si spomeňte v mysli aj na všetkých odvážnych ľudí a Slovákov, ktorí obetovali svoje životy za Slovensko, slobodu a vieru. Aj oni by radi dostali duševný lajk, že si ceníme to, čo nezištne pre nás a často aj za cenu svojho života, urobili.
Rafael Rafaj, podpredseda PV ZPKO
Politickí väzni a obete komunizmu v Slovenskej republike musia zásadne protestovať proti návrhu strany SaS, aby sa 27. jún stal pamätným dňom pre obete komunistického režimu na počesť pamiatky popravených českých martýrov. Tomuto návrhu chýbajú dve základné veci.
Tou prvou je slušnosť. Keď už niekto chce otvoriť otázku morálnej satisfakcie pre politických väzňov, mal by sa hádam s nimi poradiť. V našej pôvodnej organizácii politických väzňov máme ich ešte dosť a spoločne by sme mohli navštíviť aj náš ústredný pamätník na Cintoríne Vrakuňa, kde by si mohli prečítať mená desiatok Slovákov popravených československou komunistickou mašinériou a opýtať sa priamo politických väzňov, ako a na čiu počesť by si takýto deň predstavovali.
Druhá a zásadná vec, ktorá tomuto návrhu chýba, je akceptovanie demokracie a jej procedúr. Ak niekto dodnes nechce akceptovať realitu a slovenskú štátnosť ukazuje, že nie je politik, ale fanatický propagandista, presne ako komunisti. Za takýmito ľuďmi nakoniec vždy zostáva spálenisko. Toto, čo predložila SaS, sa v žiadnom prípade nedá považovať za snahu o diskusiu, je to skôr protislovenská provokácia, umelé dýchanie pre čechoslovakistickú mŕtvolu. Veď azda už ani Mongoli dobrovoľne neoslavujú sviatky svojich utláčateľov.
V našej organizácii sme sa už dávnejšie zaoberali touto témou a po zvažovaní množstva mien (žiaľ je ich až príliš veľa) sme došli k záveru, že najvýstižnejším dňom na pripomenutie červeného teroru by bol 20. február, keď v roku 1951 boli popravení traja študenti trenčianskeho gymnázia, Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár. V úsilí týchto troch členov Bielej légie sú zosobnené hlavné tri prúdy nášho protikomunistického odboja: boj proti samotnému komunizmu, boj za slovenskú samostatnosť a pevné kresťanské presvedčenie. Blízkosť tohto dátumu práve k „Vítěznému únoru“, ktorý boľševici tak výdatne oslavovali 25. februára, môže byť veľmi symbolický.
Predsedníctvo organizácie
Politickí väzni
Zväz protikomunistického odboja III. odboj
Nielen pre bývalých politických väzňov, ale pre celú našu spoločnosť sa blíži najväčší sviatok demokracie – 30.výročie zvrhnutia komunistickej diktatúry, ktorý si pripomíname ako štátny sviatok 17.november – Deň boja za slobodu a demokraciu.
V tejto súvislosti predpokladáme, že Vaša televízia bude pokrývať nielen v tento deň, ale aj v tie ostatné toto významné jubileum. Politickí väzni, ktorí za totalitnej krutovlády trpeli za svoje presvedčenie, vieru alebo odpor proti tyranii, ideológii marx-leninizmu a diktatúre jednej strany očakávajú, že spoločnosť a najmä slobodné médiá si ich všimnú a prejavia záujem o ich svedectvo. Je nesporným faktom, že bez štyroch generácií politických väzňov počas éry studenej vojny by komunizmus nielen na Slovensku, v Čechách, ale ani nikde inde neodstúpil tak ľahko a bez krviprelievania. Preto Vás touto formou chceme požiadať, aby ste do programu a plánov, najmä diskusií zaradili aj bývalých, ešte žijúcich politických väzňov, prípadne ich najbližších rodinných príslušníkov, ktorých utrpenie bolo takmer rovnaké. Pre spoločnosť a najmä mladšie generácie je nepochybne dôležité osobné posolstvo ľudí – veteránov III. (protikomunistického) odboja o tejto ére, praktikách propagandy, prenasledovania, potláčania základných práv a ľudských slobôd i následnej šikany ľudí druhej kategórie.
Keďže ide o ľudí síce ešte čulých, ale v pokročilom veku, roztrúsených po celom Slovensku, v prípade záujmu radi sprostredkujeme stretnutie s nimi, aby mohli vydať priame svedectvo z tejto éry. Z tohto dôvodu by sme privítali, keby ste nám Váš záujem oznámili deň-dva dopredu. Členovia vedenia našej organizácie Vám budú k dispozícii, rovnako aj deti politických väzňov – naši členovia, ktoré rovnako trpeli a boli diskriminované. Neustále mediálne pertraktovanie tzv. salónnych disidentov je skreslené a vytvára dojem, že odporu proti komunizmu sa venovali len ekologickí aktivisti či intelektuáli, čo nevystihuje počet vyše 72 tisíc rehabilitovaných politických väzňov v roku 1990 na Slovensku, pričom značná časť postihnutých z 50. rokov sa už slobody nedožila.
V očakávaní Vašej odpovede
Predsedníctvo organizácie
Politickí väzni
Zväz protikomunistického odboja III. odboj
Nejdeme sa rozpisovať o zásluhách politických väzňov na povalení neľudského totalitného komunistického režimu, len spomenieme, že okrem boja proti komunizmu a za kresťanskú vieru to boli práve ich snahy o slovenskú samostatnosť, ktoré privádzali našich ľudí do neľudských koncentrákov a na popraviská. Aj keď sa všetko po novembri 1989 neuberalo ideálnym smerom, najväčším a neoddiskutovateľným výsledkom demokratického úsilia bolo vydobytie demokratického práva na sebaurčenie a z toho vyplývajúcej slovenskej samostatnosti.
Preto väzňov komunistického režimu, ktorí za tieto snahy nevýslovne trpeli, mimoriadne mrzí rozhlasová prezentácia všelijakých obskúrnych združení, ako napr. Post Bellum v relácii „Náš november 1989“, ktoré chcú prekryť autentický hlas politických väzňov a ktoré túto samostatnosť spochybňujú. Nota bene v suverénnej Slovenskej republike a v rozhlase, ktorý vo svojom názve nesie aj Slovensko.
Preto Vás žiadame, aby RTVS už konečne prestala byť platformou na rozširovanie českých šovinistických snáh, ktoré vždy stáli nielen za vykorisťovaním Slovenska, ale ich hlavným cieľom bolo počeštenie slovenského národa, teda súčasným jazykom povedané, zločin genocídy.
Zároveň Vás žiadame, aby ste pri príležitosti 30. výročia novembrových udalostí dali priestor aj politickým väzňom komunizmu a ich rodinným príslušníkom, aby už konečne zazneli autentické svedectvá ľudí, ktorých pevný morálny postoj by mal slúžiť dnešnej mládeži ako vzor pri hľadaní svojej životnej cesty a vzpriameného a čestného postoja k svetu aj za najťažších okolností.
Predsedníctvo organizácie
Politickí väzni
Zväz protikomunistického odboja III. odboj
Zosnímajte náš QR kód mobilom
cez aplikáciu Vašej banky
Starší návštevníci opery SND si môžu ešte pamätať tenoristu Juraja Hurného (nar. 1948), ktorý prenasledovaný režimom v roku 1977 emigroval s rodinou do Rakúska. Jeho meno preto nenájdeme v Encyklopédii dramatických umení Slovenska, (1989), hoci sólistom našej poprednej opernej scény bol päť rokov. Jeho druhým domovom sa stalo rakúske mesto Graz (Štajerský Hradec), kde bola a aj je druhá najvýznamnejšia rakúska opera. Ako hosť spieval na mnohých operných scénach v Európe i v zámorí. Hudobná kritika ho vyznačila titulom Rytier vysokého c. Vždy sa hrdo hlásil k svojmu národu a preto sa zakrátko po príchode na Západ zaradil medzi významných exilových Slovákov ako boli Štefan B. Roman, Milan S. Ďurica, František Vnuk, Ján Okáľ, Imrich Kružliak, operný spevák Ladislav Pudiš, Jozef Rydlo, Jozef Halmo, Viktor Magdolen, biskupi Pavol Hnilica SJ, Dominik Hrušovský, Dominik Kaľata SJ, Anton Hlinka SDB, Félix Litva SJ a ďalší.
Na výzvy priateľov i z povinnosti odovzdať odkaz svojich rodičov o prenasledovaní a väzení najmä jeho otca Juraj Hurného st. sa rozhodol napísať svoje spomienky. Vyšli knižne pod názvom Keď nám nebolo do spevu… Osudy operného speváka a jeho rodičov za komunizmu a v exile (1944 – 2018). Publikácia obsahuje aj mnohé dokumenty a fotografie, ktoré autorovi z rozličných archívov pomohol nájsť Dr. Martin Lacko. Hurného knihu spomienok vydala naša organizácia PV ZPKO a jej prezentácia bola 28. júna 2019 v Bratislave.
Počas väzenia otca žil Juraj Hurný spolu s matkou Eliškou v Žemberovciach, ktoré mu 30. júna 2019 udelili čestné občianstvo. Na oboch slávnostiach sa zúčastnil aj náš predseda Ján Litecký Šveda. Miestny časopis priniesol s majstrom J. Hurným osobitný rozhovor, ktorý nájdete tu. Svojou nahrávkou Kráľovná nebies Jozefa Halmu a Viktora Magdolena urobil túto mariánsku pieseň slávnou a známou nielen na Slovensku ale i v zahraničí.
Ján Košiar
