Politickí väzni

Vážené zhromaždenie,

tak ako každý rok, už vlastne druhé desaťročie podávam akýsi raport mojím kamarátom, z väčšej časti mojím dobrým známym, ktorých mená sú tu napísané. Chcel by som za tých, čo sme tu zostali, vďaka Pánu Bohu povedať mojím priateľom, všetko, čo sa za posledný rok, možno dva zmenilo.
Mám veľký pocit, ale veľmi zlý pocit, z toho, že sme zabudli na základ štátu, ktorým je rodina. Stratili sme úctu, k tomu, čo dáva život a nahradzujeme ho všetkým možným. Hovoríme im priatelia atď. Deti nemajú rodičov, majú jedného maximálne, alebo majú vychovávateľov v domoch. Neviem, či je to tá najsprávnejšia cesta. Myslím, že by sme mali začať od seba. Chýba tu svedomie. Na to sme nejako  zabudli. Iste, materiálne sa má Slovensko lepšie, ako sa malo. Myslím na tie minulé roky. Ale ducha a dušu máme ešte? Veríme, že ho máme? Bohužiaľ, môj veľký sen, a to, čo hovorím každý rok je história.
Historici nás stále neučia dejiny Slovenska. Prečo? Komu to slúži? Nahradili sme internacionalizmus globalizmom, našli sme si nových nepriateľov, aby sme mohli mať pripravené šable na tých, ktorý nám nebudú vyhovovať. Aj my sme proti fašizmu, aj my sme proti extrémizmu. Len sa vás spýtam. Odpovedajte si na otázku: Kto to najviac kričí? Ak tieto slová vyslovuje dlhoročný člen strany, ktorý je ešte stále hrdý na to, že bol komunista, tak to bolí. Možno, že to bolí aj vás, aspoň väčšinu z vás.
My sme často sami nepriateľmi vlastnej histórie. Kto nepozná históriu, je len sprostý, ale kto ju zamlčuje a prekrúca, je zločinec. Mali by sme na to myslieť. Mali by sme a ja dúfam, že aj naše modlitby budú aj v tejto oblasti vyslyšané.
Neviem ešte, čo by som Ti povedal, drahý brat. Taká ekonomická vec. Chýba nám päť tabúľ. Máme na ne mená, ale nemáme na ne peniaze. Ministra kultúry tento pamätník nezaujíma. Nie je tu červená hviezda, možno. Voľačo tu skrátka chýba. Ale ja si myslím, že vy, vaši blízki, vaše deti, vaše vnúčence, budú na to myslieť. A ak by mi dal Pán Boh možnosť ešte povedať niečo aj o rok alebo o dva, tak to vyzradím aj mojím bývalým spoluväzňom.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk!).
                                                               Arpád Tarnóczy, čestný predseda PV ZPKO

Ctení prítomní, milí priatelia,

s radosťou sme prijali pozvanie našich slovenských priateľov na sviatok pamätného boja za slobodu a demokraciu, ktorý pripomína 17. november 1989.
Nemožno zabúdať a nemožno si nepripomínať na tie časy, kedy bodáky okupantov zabraňovali každej zmene.
Vieme, čo bola Hitlerovská okupácia a okupácia, vieme, čo to bol sovietsky režim. Spoznali sme väzenia a pracovné tábory, poznali sme roky prenasledovania a utláčania národnostných menšín. Nevieme zabudnúť na prežitú minulosť plnú tragédií a hrôz.
Pred 28 rokmi 16. júna 1989, v tento deň maďarský národ doslovne precitol a po 33 rokoch komunistickej diktatúry sa pominuli strach a obava. Vďaka Bohu, tentoraz neprišiel veľkého ruský medveď, s 2500 tankami a s 250 tisícovým vojskom ako k nám v roku 1956, alebo do Česko-Slovenska v roku 1968.
My, vtedajšia opozícia, skúšaná väznením sme už vtedy odsúdili okupáciu, ktorá nás zrazila na kolená, no nič sme nezmohli.
V roku 1989 sa medzinárodný komunizmus oslabil. Nezadržateľne sa presadili občianske demokratické zmeny, vybojované predovšetkým mladými intelektuálmi. V strednej a východnej Európe boľševicko-sovietsky systém v rokoch 1989 – 1990 padol.
Slovenskí bratia a priatelia!
My, vtedy prenasledovaní a ponižovaní sme povinní pamätať a pripomínať.
A tak pamätajme a pripomínajme:
Poznaň – 28. júla 1956, do protestujúcich robotníkov spustili paľbu – výsledok 74 mŕtvych a 1500 zranených.
Budapešť – Od 23. októbra do 4. novembra 1956 – prebehla revolúcia a boj za slobodu, nasledovala sovietska okupácia a pomsta.
Berlín – 13. augusta 1961, postavenie známeho Berlínskeho múru a rozkaz strieľať na každého, kto sa ho pokúsi prekročiť.
Praha – Bratislava – Česko-Slovensko, sovietska invázia 21. augusta 1968.
Všetci vieme, čo to znamená, sú to dátumy, ktoré vošli do histórie.
V rokoch 1989 – 1990 sa uskutočnil revolučný no nekrvavý prevrat v krajinách sovietskeho impéria.
V roku 1989 revolučné pohyby spustili reťazovú reakciu.
16. júna Budapešť pamätný deň (pochovanie pozostatkov Imre Nagya), v ktorom kľúčovú úlohu zohrali mladí ľudia.
9. novembra Berlín, zbúranie berlínskeho múru aj tu boli v popredí mládež.
17. novembra Praha – Bratislava. Zamatová revolúcia, ktorú spustila mládež.
Víťazstvo česko-slovenskej zamatovej revolúcie bolo výsledkom jednotnej vôle a jednotnej mysle obyvateľstva.
Prahu a Bratislavu spojila jednotná svätá vôľa po slobode a demokracii.
Slovenskí priatelia! Mladí ľudia, mládež!
Chráňte výdobytky dosiahnuté po 17. Novembri 1989 – slobodu a národnú nezávislosť.
Ak neviete, čo bola boľševická diktatúra sovietskeho typu pýtajte sa svojich rodičov!
Ctite si svojich národných hrdinov. S vďakou na nich spomínajte a rešpektujte ich, lebo oni vám zabezpečili a aj dnes vďaka nim užívate demokratické občianske slobody.

„NIKDY VIAC KOMUNIZMUS!“

Ďakujem, že som tu mohol predniesť svoje myšlienky.

Zoltán Szalay
Predseda Krajinského zväzu politických väzňov v Maďarsku

Nápis na pilieri vojenského cintorína Krempna

Tak ako každý rok, aj toho roku sme mali 17. novembra pietnu spomienku na počesť umučeným a popraveným komunistickým režimom na cintoríne Vrakuňa. Spomienku na úrovni, aj s množstvom účastníkov z politického a kultúrneho života, či z diplomatického zboru, ktorým všetkým patrí naša vďaka. Náš centrálny pamätník politickým väzňom s malým časovým posunom navštívil na vlastnú žiadosť aj nemecký prezident Frank-Walter Steinmayer v sprievode nášho prezidenta Andreja Kisku s parádnymi vencami, aby vzdali hold umučeným obetiam.
Nuž a o tejto vydarenej pietnej akcii referoval Denník N pod titulom: „Danko kládol veniec s fašistickou poslankyňou, vraj za to môže organizátor.“ To človeku jednoducho vyrazí dych. Neviem, či takým ľuďom má vôbec význam vysvetľovať význam slova pieta, ktoré je z latinského koreňa pietas a má viac významov – okrem zbožnosti, úcty, vďačnosti tam patrí aj láska. Nuž, žeby práve takýto nadpis prispieval k sviatočnej atmosfére úcty k mŕtvym, ktorá panovala na cintoríne, len ťažko povedať. Na našom pietnom akte je vítaný každý, kto si chce uctiť obete červeného teroru. Veď veľa našich druhov bolo popravených len preto, lebo komunisti začali deliť ľudí na kádrovo vyhovujúcich a nevyhovujúcich. My zúčastnených netriedime podľa žiadnych kategórií, ani politických, ani náboženských. Boľševická mlaď má zrejme kádrovanie v krvi, takže tým to asi ťažko vysvetliť. No ak už chceli naši novinári silou-mocou kádrovať, tak potom mohli spomenúť skôr tých, ktorým by sa patrilo, aby sa na takejto spomienkovej piete zúčastnili, ale sa neunúvali.
Musíme konštatovať, že po novembri 1989 síce padol najväčší teror, no nie staré nezmieriteľné a totalitné mravy. Aký to kontrast, keď navštívime napríklad cintoríny architekta Dušana Jurkoviča z I. svetovej vojny, ktoré ležia neďaleko našich hraníc s Poľskom. Okrem umeleckej krásy sú aj svedectvom starých dobrých európskych zvykov. Tam sú vedľa seba pochovaní vojaci obidvoch bojujúcich strán a na niektorých pamätníkoch sú aj poeticko-symbolické nápisy, ktoré by si mali prečítať títo naši bojovníci za pokrok, napríklad: „Hruď proti hrudi sme bojovali, ruka v ruke povstaneme“, alebo „Šli sme do sváru a našli zmier.“ A jeden nadpis by sa hodil aj na náš pamätník: „Získajte život zo smrti našej!“ Všetky cintoríny, rovnako aj náš pamätník, by mali zmierovať. Hádam ani veľmi netreba pripomenúť, že prakticky vo všetkých prípadoch trestu smrti pre ľudí, ktorých mená sú na našom pamätníku, sa najsamprv začalo kampaňou v straníckej tlači. Paľbu, ktorá končila slučkou na popravisku, vždy začali uvedomelí novinári. No namiesto toho aby sa tí súčasní poučili z červenej minulosti, opäť na nás chrlia staré boľševické termíny, ktorí im pripravili ich veľké vzory. V tomto prípade to bol súdruh Stalin, ktorý na plenárnom zasadaní Exekutívy Kominterny v roku 1931 presadil, aby sa na všetko, čo sa Kominterne nepáči, začal používať termín „fašizmus“ v príkro zápornom zmysle. Aby si to ľudia nemýlili, keďže Hitler bol tiež socialista ako Stalin. A aj keď väčšinu pokrokových hesiel už opustili, tento termín si Stalinovi učni ponechali dodnes, aby si aspoň trochu pripomínali slávne časy boja za svetový pokrok a žiarivé zajtrajšky.
V kresťanskej Európe sa ľudia od nepamäti vyjadrovali o niekom, kto „nenávidel až za hrob“, s veľkým dešpektom. No toto, čo predvádza Denník N, je nenávisť nad hrobmi.

Ján Litecký Šveda, predseda PV ZPKO

Dňa 7. októbra 2017 sme sa v Lutile (okres Žiar nad Hronom) zúčastnili na pietnej spomienke – odhalenia pamätnej tabule účastníkom vzbury proti tzv. „Katolíckej akcii“, ktorí boli odsúdení 7. októbra 1949. Podujatie zorganizoval obecný úrad (starosta Ján Pružina) v spolupráci s farským úradom (farár dp. Michal Slašťan). Na podujatí sa zúčastnili naše členky Helena Halková, predsedníčka regionálnej organizácie PV ZPKO v Banskej Bystrici a Margita Zimanová, predsedníčka miestnej pobočky PV ZPKO zo Žiaru nad Hronom.

Program začal o10.30 svätou omšou v miestnom farskom kostole sv. Ladislava, ktorú slúžil duchovný PV ZPKO Ján Košiar, spolu s miestnym dp. farárom Michalom Slašťanom. Text jeho homílie si môžete prečítať tu: Homília Lutila.
Po svätej omši nasledovalo odhalenie pamätnej tabule, ktorá je umiestnená na Obecnom úrad e a obsahuje mená osemnástich Lutilčanov. Po príhovoroch pána starostu Jána Pružinu a nášho predsedu Jána Liteckého Švedu sa uskutočnil pietny akt kladenia vencov a kvetov.

a primátor mesta Trebišov PhDr. Marek Čižmár

vás pozývajú na pietnu spomienku venovanú 66. výročiu zaistenia, uväznenia a odsúdenia na dlhoročné väzenie 12-tich študentov Gymnázia Trebišov. Títo svojou odvahou a konaním v rokoch 1950 – 1951 počas štúdia upozorňovali ľudí na ohrozenie demokracie a občianskych slobôd silnejúcou komunistickou mocou.

Miesto konania: Gymnázium mesta Trebišov, Komenského 32

Pietna spomienka sa uskutoční 10. októbra 2017 o 10:00 hod. pri pamätnej tabuli na budove Gymnázia.
Program:
– prejav predsedu PV ZPKO  – III. odboj
– pietny akt kladenia kvetov/vencov
– 11: 30 hod.  svätá omša za obete komunistického režimu v rímskokatolíckom kostole Návštevy Panny Márie
– celebruje farár – dekan farnosti ThDr. Jozef GNIP, PhD.

S PODPOROU MESTA TREBIŠOV

V októbri nemôžeme obísť tri dôležité dátumy. Ale napriek tomu začať musím s takmer módnym pojmom „politická korektnosť“, ktorý v posledných rokoch ovplyvňuje každú politickú debatu. Tento pojem, ktorý v sebe obsahuje všetko, čo potrebuje vládnuca vrstva na ovládanie más – od obyčajnej lži až po zákaz pomenovania určitých tém – sme tu totiž mali vždy. Akurát za vlády komunistov mal trochu brutálnejšie formy. Najviac sa tento propagandistický spôsob lži používal v spojení s Československom, štátom dvoch „bratských“ národov, kde sa nič nemohlo pomenovať pravým menom. Pokračovať v čítaní →

   Verejnosť bola hlavne počas posledného roka podrobne informovaná o nedostatkoch v činnosti Ústavu pamäti národa (ÚPN) pod vedením predsedu správnej rady Ondreja Krajňáka (nominant Smeru-SD), na ktoré dlhodobo upozorňuje Dozorná rada i Správna rada ÚPN. Týkajú sa závažných ekonomických pochybení spojených s nehospodárnym nakladaním s prostriedkami zo štátneho rozpočtu či s účelovým umelým rozdeľovaním zákaziek s cieľom obchádzať pravidlá pri verejnom obstarávaní. Taktiež ide o hrubé porušovanie stanov ÚPN Krajňákom, nerešpektovanie kompetencií správnej rady, keď bez jej súhlasu vymenúva riaditeľov sekcií a vedúcich oddelení, v dôsledku čoho sú dnes takmer všetky riadiace posty obsadené protiprávnym spôsobom. Problémom je aj neschopnosť Krajňáka spolupracovať s orgánmi ÚPN, rozvrat v medziľudských vzťahoch či šikanovanie nepohodlných zamestnancov Krajňákom a jeho blízkymi spolupracovníkmi. Pokračovať v čítaní →