Politickí väzni

DÉJÀ VU – alebo – na toto sa dobre pamätáme

             Dňa 9. augusta 2016 sa v Petržalke odhaľoval pamätník hraničiarmi zversky (doslova) zavraždeného nemeckého študenta Hartmuta Tautza. Reči politikov pritom boli také typicky politické – buď o ničom, alebo politicky korektné. Nechýbala ani čechoslovácka propaganda, keď rečník z Prahy nezabudol spomenúť „demokrata“ Beneša. Áno, toho, ktorý tu ten komunizmus zavliekol. A nikomu to nejako neprekážalo.

            Ale nielen rečami sme si pripomínali dobu minulú, ale aj skutkami, ako vystrihnutými z komunistickej učebnice. Najsamprv prišla na rad tvrdá cenzúra. Dôstojný pán Ján Košiar, podpredseda Interasso, dostal poverenie od predsedu, Dr. Fuchsa, aby predniesol pri tej príležitosti primeranú reč, prípadne požehnal pamätník. Aj sme si u sestry zavraždeného zistili, že nebudú problémy, pretože ich rodina je katolícka.

Pamätná tabuľa Hartmuta Tautza

Všetko sme dohodli s hlavnou organizátorkou, pani Winkelmannovou, ktorá ochotne súhlasila. Za chvíľu však prišla za nami, že Ján Košiar svoju reč predniesť nemôže, dokonca ani položiť veniec za Interasso. Keď sme sa jej pýtali na dôvod náhlej zmeny, dozvedeli sme sa, že to je preto, že podporil Ľudovú stranu Naše Slovensko. Keď som jej povedal, že to je typická komunistická cenzúra, na úrovni orwellovskej myšlienkovej polície, zahabkala – „no viete, médiá by nám to spočítali…“ Takže – politická korektnosť – to je to hlavné. Ale aspoň sme sa dozvedeli, s kým teda máme tú česť, čo je to za organizáciu tá Platforma európskej pamäti a svedomia www.memoryandconscience.eu (to priam cvendží ušľachtilými slovami, že?). Typické je aj to, že naša organizácia sa o celej akcii dozvedela až od predsedu Interasso. Evidentne organizácia, ktorá je autentickým spoločenstvom väzňov a obetí komunizmu je pre politicky korektných na prekážku. Keď ešte raz pani Winkelmannová prišla za Jánom Košiarom, že ale veniec, napokon ktorý už bol zaplatený, položiť môže, už to malo rozmer frašky. Jednoducho, pred slobodným názorom a slovom úctu nemajú, iba pred peniazmi. A úplne nakoniec nám došlo, že okrem rečí a cenzúry sme tu mali ešte jednu dokonale štýlovú pripomienku dôb (vraj) minulých: udavača. Keďže pani Winkelmannová prirodzene nepozná detailne naše pomery a meno Ján Košiar určite počula prvýkrát, musel jej to pošepkať tam iba niekto z prítomných. Nuž, asi sa stačí pozrieť na spoluorganizátorov…

P. S. Nakoniec, keď sa už takmer všetci rozišli, náš duchovný predsa len prečítal svoj príhovor (uverejnený tu nižšie) a pamätník požehnal. Sympatické bolo, že k záverečnej modlitbe sa k nám pridala aj tá hŕstka členov KPVS, ktorá ešte nestihla odísť.

Video si môžete pozrieť tu: Odhalenie pamätnej tabule Hartmutovi Tautzovi

Ján Litecký Šveda

Príhovor Jána Košiara, duchovného PV ZPKO

Vážení ústavní a štátni predstavitelia,
vážená pani Karola Tautz,
vážená pani Neela Winkelmann, predsedníčka Platformy pamäte a svedomia Európy,
vážená pani Neumann-Becker, štátna zástupkyňa spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko pre záznamy Štátnej bezpečnostnej služby bývalej NDR,
vážený pán predseda Bratislavského samosprávneho kraja pán Pavol Frešo,
vážený pán predseda Správnej rady ÚPN pán Ondrej Krajňák,
členovia diplomatického zboru,
zástupcovia politických strán,
dámy a páni, bratia a sestry, milí politickí väzni!

Mám tu česť pozdraviť vás všetkých v mene medzinárodnej organizácie politických väzňov InterAsso so sídlom v Berlíne, ktorá je tiež členom Platformy pamäti a svedomia Európy, a osobitne, od predsedu InterAsso, pána Christiana Fuchsa.

Po skončení II. svetovej vojny, ako viete, ľudia žiaľ desaťročia, žili v čase studenej vojny a Európa, náš spoločný dom, bol rozdelený.

Tisíce ľudí v strednej a východnej Európe sa nezmierili s komunistickým mýtom o štátoch robotníkov a roľníkov, o živote v spoločnosti bez Boha, ktoré trvali vyše 40 rokov. Takáto spoločnosť postavená na násilí mala veľa tragických stránok. Mnohí sa slobody nedožili, lebo zahynuli na popraviskách a vo väzniciach. Stovky ľudí zahynulo pri pokuse o útek na západ, do slobodného sveta.

Zišli sme sa tu dnes na 30. výročie násilnej smrti Hartmuta Tautza (* 10. 2. 1968, † 9. 8. 1986), ktorý ako každý mladý človek túžil po šťastnom živote v slobodnej vlasti.

Hartmut Tautz, ktorý by bol mal dnes 48 rokov, bol obeťou jednou z mnohých, ktoré boli zabité, lebo tak rozhodli špičky komunistických strán v celom sovietskom bloku, ako aj v bývalom Česko-Slovensku. Niektorí bývalí mocipáni ešte dnes žijú. Žijú aj mnohí vojaci, ktorí vtedy strieľali a utečencov zabíjali, alebo pustili na nich zúrivých psov.

Z dokumentov poznáme aj mená psov, ktorí na smrť dohrýzli mladého Hartmuta Volali sa Roby a Ryšo. Poznáme aj mená vojakov…

Vtedy platil rozkaz náčelníka Hlavnej správy Pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc generálmajora Antona Nemca z roku 1985, ktorí vojaci základ­nej služby Ivan Hirner (1964) a Oldřich Kovář (1967) doslova splnili. Obidvaja, ako aj Hartmut Tautz, sú mladší odo mňa, a s veľkou pravdepodobnosťou ešte žijú. Prosím ich, pre pokoj ich duše, aby dokázali poprosiť milosrdného Boha i Hartmutových príbuzných o odpustenie. Iste, oni konali len svoju povinnosť, ale tak argumentovali  skoro všetci aj v Norimbergu.

Ján Litecký Šveda s pani Karolou Tautzovou, sestrou zavraždeného Hartmuta

Na nový Norimberg, ktorý by odsúdil komunistických zločincov, ktorí zapríčinili smrť mnohých, po slobode túžiacich ľudí, čakáme dodnes.

Na slovenskú i českú generálnu prokuratúru boli podané stovky oznámení o zločinoch proti ľudskosti, ale odpovede dodnes neprišli. Pokračovať v čítaní →

Vážený pán predseda,            

Bratislava 29. júna 2016, naše č. 31/2016 ze

berieme na vedomie Váš návrh, aby sa návštevy koncentračných táborov a viac informácií o holokauste stali súčasťou vzdelávacieho procesu na slovenských školách. Ako ste povedali, „aby naše deti vedeli presne identifikovať slovo holokaust, aby vedeli, aké nešťastie to prinieslo.“

Radi by sme však poukázali na skutočnosť, že v roku 1996 prijala Národná rada Slovenskej republiky zákon č.125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ktorým sa spoločnosť mala vyrovnať s totalitným komu­nis­tickým režimom, zodpovedným za „cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonaný proti nositeľom iných ná­zo­rov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu, za devastáciu hospodárstva, za zničenie tra­dič­ných princípov vlastníckeho práva, za zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na po­li­tic­ké a ideologické účely“, podotýkame, že v čase mieru, v čase budovania tzv. beztriednej spoločnosti. Pokračovať v čítaní →

1. Ostatné parlamentné voľby a následné zostavenie vládnej koalície priniesli toľko noviniek, že pre ich lepšie pochopenie a strávenie musíme začať teóriou. Médiá nám totiž od rána do večera podsúvajú, že vraj je tu nejaká pravica a ľavica a ako neuveriteľne medzi sebou súperia, priam na život a na smrť. Ale ak si pripomenieme aspoň pár výrazov, ktoré stručne charakterizujú pravicu (poriadok, mužnosť, sila, tradícia, náboženstvo, vlasť, národ, vlastníctvo) a ľavicu (rovnosť, súcit, prerozdeľovanie, kolektivizmus, ateizmus, internacionalizmus) a spomenieme si, že november 89 bola len eštebácka inscenácia, kde hlavným motívom súdruhov bolo prísť k majetkom, vidíme, že sme tu silnú pravicovú stranu ani mať nemohli. To len ľudia s boľševickými spôsobmi, zalezenými až pod kožu, sa odrazu začali hrať na demokratov či kresťanov, aby pokryli celú politickú scénu. Hlavne aby im odnikiaľ nehrozilo nijaké nebezpečenstvo. Takže títo ľudia úplne prirodzene a zákonite všetky pravicové hodnoty redukovali takmer na nulu. Zostalo len samotné súkromné vlastníctvo, čo však neznamenalo podnikanie či hospodárenie na úžitok spoločenstva, ale pridelenie majetkov komunistickej nomenklatúre. Pokračovať v čítaní →

V refektári kláštora Milosrdných bratov v Bratislave sav utorok 9. februára uskutočnila prezentácia našich troch knižných noviniek.

     Anton Čulen v memoárovej publikácii Kde iní končia, my začíname, zverejnil svoje spomienky na obdobie vojenskej služby v Československej ľudovej armáde v období normalizácie.

    Kniha spisovateľa a hudobníka, predsedu organizácia Politickí väzni – Zväz proti-komunistického odboja Jána Liteckého Švedu PravDADA je zbierkou politicko-historických esejí, ako aj menších glos na rozličné témy, ako napríklad multikulturalizmus, bratislavské sochy, 14. marec, či vládcovia Slovenska po Nežnej revolúcii. Niektoré texty boli uverejnené v rôznych časopisoch alebo poslané internetom ako samizdaty.

    Treťou prezentovanou publikáciou bol zborník príspevkov zo septembrovej vedeckej konferencie v Smoleniciach Politickí väzni v 20. storočí. Obsahuje príspevky niektorých historikov (Ivan Mrva, Martin Lacko, Peter Mulík, Ivan Petranský), či členov PV-ZPKO Jána Liteckého Švedu a Rafaela Rafaja.

      Prvé dve publikácie vyšli v spolupráci s vydavateľstvom Post Scriptum a sú dostupné aj
v kníhkupectvách alebo priamo u vydavateľa www.postscriptum.sk.

Hosťom pietnej spomienky pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu v Bratislave, ktorú organizovali PV ZPKO bol aj predseda INTERASSO Christian Fuchs z Berlína. Pri pamätníku popraveným a umučeným politickým väzňom komunizmu na cintoríne vo Vrakuni oslovil prítomných príhovorom, ktorý prinášame v plnom znení:

„Prihováram sa k Vám v mene organizácie, ktorá sa nazýva INTERASSO. Je to medzinárodná asociácia bývalých politických väzňov a obetí komunizmu. V tejto organizácii, ktorá existuje už vyše 20 rokov, je spojených trinásť organizácii z bývalých komunistických krajín. Slovenskú republiku v nej reprezentuje organizácia Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja. Našich trinásť orga­nizácií sa vzájomne podporuje pri dokumentovaní histórie a následkov komunizmu. Ide najmä o informácie o komunistických zločinoch, ako aj o pomoc pre obete komunizmu.

V mene INTERASSO vám gratulujem k tomu, čo vošlo do učebníc dejepisu ako Nežná revolúcia. Ľudia od tejto revolúcie môžu konečne žiť hlavne tak, ako by malo byť pre človeka vždy samozrejmé, ale nebolo: Môcť slobodne sa vyjadrovať a cestovať do iných krajín. Dokonca aj štátny monopol na vlastníctvo a hospodársky život konečne skončil aj v Slovenskej republike.

Komunizmus bol veľký bič 20. storočia. Pokiaľ ide o moju vlasť, Nemecko. V 60. a 70. rokoch minulého storočia sa mnoho ľudí u nás bálo tretej svetovej vojny, že ju vyvolajú štáty Varšavskej zmluvy. Najväčšia rieka v Nemecku je Rýn. Pramení vo Švajčiarsku a ústí v Holandsku do Severného mora. Mnohí Nemci, ktorí žili v jej blízkosti sa cítili bezpečnejšie na západnom brehu tejto rieky. Nádejali sa, že ak dôjde k tretej svetovej vojne, hranica bude možno na Rýne a oni ostanú žiť na tej správnej strane.

Pád komunizmu vo vašej vlasti by nebol možný bez odvahy študentov v Bratislave, ktorí 16. novembra vyšli do ulíc, rovnako ako to urobili odvážni demonštranti v Lipsku 9. októbra 1989.

Celkom určite demonštranti v Bratislave a v Lipsku by neboli mali odvahu, pokiaľ by nepramenila z povstania 17. júna 1953 v Nemecku, z maďarského povstania v roku 1956, z Pražskej jari v roku 1968 a z Odborového hnutia Solidarity v Poľsku. Veľmi osobitná vďaka patrí aj pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý Solidaritu všemožne podporoval a pod týmto krížom v Bratislave slúžil 22. apríla 1990 svätú omšu. Z odvahy týchto demonštrantov a bojovníkov za ľudské práva sa môžu ešte veľa učiť niektorí naši súčasníci, pre ktorých má politická korektnosť vysokú hodnotu. Veľa čo učiť!

Veľa ľudí dúfalo v koniec komunizmu a očaká­valo nielen slobodu prejavu a cestovania, ale pre­dovšetkým spravodlivosť. Mnohí boli z politických dôvodov uväznení dlhé roky, iní nemohli štu­dovať a nájsť si primeranú prácu vzhľadom na ich opozičnú činnosť. Mnohí z nich prišli o život pri pokuse o útek, alebo boli odsúdení na smrť či umučení vo väzniciach.

Tieto nádeje sa v mnohých oblastiach, žiaľ, nenaplnili. Mnoho obetí je pevne presvedčených, že krivda, ktorú utrpeli, nebola dodnes dostatočne odčinená a nie je ani celkom známa.

Dokonca bývalí komunisti a ich deti sú dnes bohatí oligarchovia s veľkým vplyv v spoločnosti a politike. V Nemecku po roku 1945 sa uskutočnila denacifikácia, ale v žiadnom štáte postihnutom komunizmom nedošlo k dekomunizácii. Politickí väzni preto rezignovali na politickú činnosť a nemôžu už svojimi dôležitými skúse­nosťami prispieť k rozvoju spoločnosti. To je, žiaľ, náš osud.

Napriek tomu musíme ešte veľa robiť. INTERASSO sa angažuje s veľkým elánom, aby sa situácia obetí komunistickej tyranie zlepšila. V Nemecku od roku 1990 oslavujeme 3. októbra Deň nemeckej jednoty. Nie je to vždy v Berlíne. Stretávame sa v rozličných hlavných mestách našich spolkových krajín. A na tieto oslavy vždy prichádza aj prezident Spolkovej republiky Nemecko. Preto by som rád vyjadril nádej a tešil sa spolu s Politickými väzňami Zväzu protikomunistického odboja i inými, aby na budúci rok pri tejto príležitosti si vás prišiel uctiť a pozdraviť aj prezident Slovenskej republiky.

Nech si už o dátume 17. november myslí každý čo chce, politickí väzni a ich rodiny si ho symbolicky vybrali pre najväčšiu spomienkovú akciu roka. Ani nie preto, žeby si mysleli, že vtedy definitívne komunisti stratili moc. Tí, čo prežili červený teror, sa tak ľahko opiť rožkom nedajú. No napriek všetkému bol tu zásadný zlom, že sa skončil ten najväčší teror a ľudia už nemuseli ísť večer spať s obavou, či ich ráno nezoberú na výsluch. Veľmi dobre vieme, ako tieto výsluchy vyzerali.

Preto vám všetkým, ktorí ste túto našu pietnu spomienku poctili svojou prítomnosťou, patrí veľké a úprimné poďakovanie. Poďakovanie od všetkých, ktorí vládali prísť a mali viac šťastia ako tí, ktorých mená sú vytesané na tomto pomníku. Pokračovať v čítaní →

Politickí väzni spomínali v Levoči a v Bijacovciach
Sto rokov od narodenia Pavla Kalinaja

Regionálna organizácie PV ZPKO v Prešove pod vedením Márie Dvorčákovej zorganizovala trojdňový seminár spojený s pietnou spomienkou na obeť komunizmu Pavla Kalinaja. V dňoch 21. a 22. októbra sa uskutočnil seminár na Mariánskej hore v Levoči. A 23. októbra pietna spomienka na Pavla Kalinaja v Bijacovciach. V Levoči odzneli príspevky historika Juraja Vrábela, dekana levočskej farnosti Mons. Františka Dlugoša, pracovníka Ústavu pamäti národa Patrika Dubovského, člena PV ZPKO Martina Hagaru a predsedu PV ZPKO Jána Liteckého Švedu.

Ing. Ján Litecký Šveda                   Prednáška na seminári PV ZPKO

Táto prednáška bude o imigrantoch. O téme, ktorú včera spomenul aj Mons. Dlugoš. Síce len okrajovo, pretože to nebola téma jeho prednášky, ale ak ste si dobre všimli, považoval ju už za hodnú Božieho milosrdenstva a ochrany Panny Márie.

Začnem bez okolkov, ako si to takáto mimoriadne vážna vec vyžaduje a hneď musím povedať, že podľa všetkých viditeľných aj menej viditeľných prejavov imigrantskej krízy sme vo vojne. Táto vojna sa začala už skôr, ale najzreteľnejšie sa začala prejavovať niekedy v roku 2013, keď rečnil v EP súdruh Schulz o Lampeduse. Môžeme povedať, že po studenej vojne sa začala ďalšia, už IV. svetová vojna. Vojna veľmi špeciálna, ktorú maskovaný protivník, ktorý sa ani poriadne nepredstavil, rozpútal na zničenie kresťanskej Európy. Pracovne ho môžeme nazvať „Globalizačná elita“. Keď mu nevyšla celkom karta ateizmu, stavil na inú kartu: kartu totálneho rozvratu. Takže žijeme vlastne vo vojne, na ktorej je najhoršie to, že sme iba opustení pešiaci, ktorých zradilo ich vlastné velenie – vlastná európska vláda, ktorá aj so svojimi masmédiami iba plní príkazy nepriateľa, ktorý nás ide zničiť. Dala by sa nazvať všelijako – utekajúca, plávajúca, pochodujúca, plazivá… Tu by som uprednostnil názov „plazivá vojna“, pretože všetko sa deje takým pomalým postupom, väčšinou nenápadným, no zato tak postaveným, aby každý krok už bol podľa možnosti nezvratný. Pokračovať v čítaní →

Mgr. Juraj Vrábel                   Prednáška na seminári PV ZPKO

Vážení prítomní, dámy a páni,

pripadla mi veľmi čestná úloha, aby som Vás oboznámil s niektorými základnými faktami a udalosťami, ktoré sa viažu na dejiny slovenského národa v 20. storočí. Ide o veľmi zaujímavé udalosti, a to nielen pre historika, ale aj pre bežného človeka, pretože samotný priebeh udalostí je pomerne výnimočný, ak zoberieme do úvahy aj iné národy celého sveta.

Samotné situovanie začiatku prelomových udalostí nie je ľahké, pretože nájsť základný časový zlom, resp. prvotný úsek, kedy sa naše dejiny začali ako keby počítať, resp. odkedy môžeme hovoriť o dejinách Slovákov v 20. storočí.

Môžeme teda prijať všeobecný úzus, že naše dejiny v 20. storočí možno rátať od osudných výstrelov v Sarajeve 20. júna 1914,  kedy študent Gavrillo Princip, ktorý sa sám pokladal za srbského národovca,  sa odhodlal na čin, ktorým spustil udalosti takých rozmerov, o ktorých iste vtedy netušil. Paradoxne práve negatívna udalosť, akou bola svetová vojna, pretože znamenala skazu, smrť a zabíjanie nevinných, tak práve ona pomohla vzniku Československej štátnosti, ktorá zachránila náš národ pred asimilovaním sa do národa maďarského.

Slováci rukovali teda do armády štátu,  ktorý ich vlastne chcel odnárodniť a padali v hojnom počte za svojich prenasledovateľov. Dnes už asi ťažko niekto pochopí, koľko ľudských tragédií sa odohralo v našich rodinách, ktorá zbytočne stratila syna, otca či brata za vlasť, ktorá bola pre nich nie matkou, ale macochou na poli národnom.

V tejto súvislosti je zvláštna Božia logika a ochrana nášho národa v časoch ťažkých, a to tak, že nám posiela osobnosti, aby národ pozdvihli k vybudovaniu určitého cieľa aby naše hodnoty nezahynuli, a to práve v časoch, kedy nám hrozí národná záhuba. Pritom naopak, slovenský národ v časoch, kedy už svoju druhú modernú štátnosť dosiahol, teda v roku 1993, tak odvtedy už šťastie na osobnosti nemá. Pokračovať v čítaní →