Politickí väzni

V Bratislave sa 7. júna 2017 uskutočnil 13. snem PV ZPKO. Delegáti z celého Slovenska zvolili za predsedu organizácie Jána Liteckého Švedu, za podpredsedu Rafaela Rafaja a za predsedu Republikovej kontrolnej komisie Miroslava Pleceníka. Zúčastnilo sa 72 delegátov, ktorých Ján Litecký Šveda oboznámil so správou o činnosti za uplynulé dvojročné obdobie.   Prvý raz organizácia udelila   ocenenie Za statočnosť. Získalo ho 23 členov PV ZPKO.
Zo správy o činnosti i z diskusie vyplynulo, že protikomunistický odboj nie je spoločnosťou akceptovaný rovnako ako protifašistický. Ani komunikácia s predstaviteľmi štátu nie je bez problémov. Delegáti sa zhodli, že obete komunizmu nemôžu byť zabudnuté.
Snem prijal vyhlásenie o slobode slova.  

Politickí väzni, deti a manželky politických väzňov, ľudia prenasledovaní komunizmom, ktorých utrpenie a morálny postoj prispel zásadným spôsobom k odstráneniu totalitného režimu a nastoleniu demokracie, vyjadrujú hlboké znepokojenie nad krokmi našich politikov, ako bolo presadenie zákona proti extrémizmu a jeho uvádzanie do praxe pomocou NAKA. Rovnako vyjadrujú znepokojenie a protest proti praktikám našich masmédií, ktoré názory svojich sponzorov povýšili na neotrasiteľné pravdy, o ktorých odmietajú diskutovať. Vidíme, že nielen starí komunisti sa masovo vracajú na všetky možné posty, ale už aj ich spôsoby. Odmietame byť svedkami šírenia nevyvážených a hlavne nenávistných dezinformácií, proti ktorým sa nie je možné nikde ohradiť.
Pre našich členov, politických väzňov a ich príbuzných, bol ten najväčší výdobytok novembra sloboda. Sloboda pohybu, sloboda náboženská, sloboda podnikania, umelecká sloboda, a celé to bolo zastrešené tou najvzácnejšou slobodou – slobodou slova. Tá je zároveň tým hlavným zdrojom všetkých ostatných slobôd, aj tu nespomenutých. Pevne sme všetci verili, že už sa nezopakujú časy, keď za nevhodné názory – a človek často ani nevedel, v čom sú nevhodné – sa bralo na dlhé roky do väzenia. A za ich rozširovanie ešte viac. O to smutnejšie je, že po toľkých rokoch sme opäť svedkami podobných snáh, politici opäť chcú direktívne vymedzovať hranice toho, čo je správne. Presne ako to robila KSČ, vrátane „správnej“ interpretácie našich dejín, ktorú aj dnes majú v rukách starí komunisti. A prenasledovanie sa rozbieha opäť na základe ľavičiarskych konštruktov, tentoraz úchylnej politickej korektnosti a pojmov ako rasizmus, homofóbia, gender, revizionizmus, dokonca vo veľkom sa oprašuje primitívna stalinská inštrumentácia pojmu fašizmus. No na rozdiel od komunistov, ktorí to robili priamočiaro brutálne, teraz sa to deje skôr „kradmou rukou“, ako by povedal básnik. Ale podstata je rovnaká, ako bola v 50. rokoch – zrušiť slobodu slova a opäť prenasledovať odlišné názory, pretože sa jednoducho znovu označia za zločinné. Nastoliť vládu podozrenia aj s novými udavačmi. Neexistencia slobody slova je navyše mimoriadne riziková v časoch obrovského nebezpečenstva pre Európu, keď sa na ňu valí moslimská invázia s terorizmom.
Už sme raz zažili jedno vytriezvenie z úprimných snáh o slobodu – v roku 1968. Preto by sme veľmi neradi zažili ešte jedno takéto normalizačné vytriezvenie aj po roku 1989. A ešte menej radi by sme do našej organizácie politických väzňov prijímali nových členov, ktorí by mali v prihláške údaj: politický väzeň po roku 2017.
Preto vyzývame našich popredných politikov, aby zastavili prijímanie takýchto zákonov, naopak, aby legislatívne a finančne podporili vydávanie tlače, ktorá nie je slúžkou ani našich, ani zahraničných oligarchov. Aby nikto v budúcnosti nemohol prekvalifikovať aj ich činy a označiť ich ako spoluúčasť na protiústavnom potláčaní základných slobôd a demo-kratických princípov daných ústavou Slovenskej republiky.

Bratislava 7. júna 2017               Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja, III. odboj

Vážená pani ministerka,

politickí väzni a ľudia prenasledovaní komunizmom, ktorých morálny postoj prispel zásadným spôsobom k odstráneniu totalitného režimu, vyjadrujú hlboké znepokojenie nad krokmi Vášho ministerstva, ako bolo presadenie zákona proti extrémizmu a jeho uvádzanie do praxe pomocou NAKA a špeciálnych súdov.
Formu otvoreného listu volíme z toho dôvodu, že na náš list zo dňa 12.9.2016 o zriadení múzea pre zločiny komunizmu ste nám dodnes neodpovedali.
Zákon o extrémizme nám najvypuklejším spôsobom ukazuje, že nielen starí komunisti sa masovo vracajú na všetky možné posty, ale už aj ich spôsoby. Je predsa nemysliteľné, aby sa v demokratickej spoločnosti trestne stíhali osoby pre také vágne, neurčité a filozofické pojmy ako je smerovanie, názor, nenávisť, sympatie, fóbie, neznášanlivosť a podobne. Veď je to právny suterén. Rovnako ako prezumpcia viny. Vo vyspelej a hlavne slobodnej spoločnosti sú trestné  navádzanie, pokusy alebo dokonané trestné činy či už násilné, majetkové alebo mravné. Prenasledovať a dokonca trestne stíhať niekoho za názor je obrovský zásah do právnych istôt a slobôd, ktoré chránia medzinárodné dohovory, najmä o ľudských právach. Je to popretie základných demokratických hodnôt a princípov.
Najväčší výdobytok novembra 1989 bola práve sloboda slova. „Slobodu“ slova sme tu mali aj za komunistov, samozrejme v hraniciach úzko vymedzených štátostranou. No teraz nám politici opäť chcú vymedzovať hranice toho, čo je správne, vrátane „správnej“ interpretácie našich dejín, ktorú majú v rukách starí komunisti. A prenasledovanie sa rozbieha opäť na základe ľavičiarskych konštruktov, tentoraz je to rasizmus, homofóbia, gender, revizionizmus, dokonca vo veľkom sa oprašuje primitívna stalinská inštrumentácia pojmu fašizmus.

Vážená pani ministerka,
v krvavých 50. rokoch, do ktorých sa takto „právne“ vraciame a s čím my politickí väzni máme svoje skúsenosti, bolo bežné, že mlyny teroru veľmi často zomleli práve tých, ktorí ich pomáhali roztáčať. Preto prijímať treba také zákony, aby nikto v budúcnosti nemohol prekvalifikovať aj Vaše činy a označiť ich ako spoluúčasť na protiústavnom potláčaní základných slobôd a demokratických princípov daných ústavou Slovenskej Republiky.

S pozdravom

Ing. Ján Litecký Šveda
predseda PV ZPKO

„Mimoriadna správa“, že k univerzitnému profesorovi Milanovi Stanislavovi Ďuricovi vtrhlo „policajné komando“, by mohla byť kvalifikovaná ako „poplašná“, pretože do profesorovho bytu nevtrhli nijakí po zuby ozbrojení kukláči. Podľa slov jeho asistentky prišli „len“ traja príslušníci kriminálnej polície v civile, ktorí prah jeho bytu neprekročili. Hľadali vraj Ústav dejín kresťanstva, vlastne jeho riaditeľa, a odišli „naprázdno“. Preto predseda výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť môže v štátnej televízii bohapusto tvrdiť, že „profesora nemolestovali“.
Človeka však konšternuje predstava, že štátna moc robí taký huriavk formálne pre jeden kalendár k storočnici prvého prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisu, akoby jeden spomienkový kalendár mohol zvrátiť ústavné pomery a rozvrátiť demokratický štát. Pokračovať v čítaní →