Vážená pani ministerka,
politickí väzni a ľudia prenasledovaní komunizmom, ktorých morálny postoj prispel zásadným spôsobom k odstráneniu totalitného režimu, vyjadrujú hlboké znepokojenie nad krokmi Vášho ministerstva, ako bolo presadenie zákona proti extrémizmu a jeho uvádzanie do praxe pomocou NAKA a špeciálnych súdov.
Formu otvoreného listu volíme z toho dôvodu, že na náš list zo dňa 12.9.2016 o zriadení múzea pre zločiny komunizmu ste nám dodnes neodpovedali.
Zákon o extrémizme nám najvypuklejším spôsobom ukazuje, že nielen starí komunisti sa masovo vracajú na všetky možné posty, ale už aj ich spôsoby. Je predsa nemysliteľné, aby sa v demokratickej spoločnosti trestne stíhali osoby pre také vágne, neurčité a filozofické pojmy ako je smerovanie, názor, nenávisť, sympatie, fóbie, neznášanlivosť a podobne. Veď je to právny suterén. Rovnako ako prezumpcia viny. Vo vyspelej a hlavne slobodnej spoločnosti sú trestné navádzanie, pokusy alebo dokonané trestné činy či už násilné, majetkové alebo mravné. Prenasledovať a dokonca trestne stíhať niekoho za názor je obrovský zásah do právnych istôt a slobôd, ktoré chránia medzinárodné dohovory, najmä o ľudských právach. Je to popretie základných demokratických hodnôt a princípov.
Najväčší výdobytok novembra 1989 bola práve sloboda slova. „Slobodu“ slova sme tu mali aj za komunistov, samozrejme v hraniciach úzko vymedzených štátostranou. No teraz nám politici opäť chcú vymedzovať hranice toho, čo je správne, vrátane „správnej“ interpretácie našich dejín, ktorú majú v rukách starí komunisti. A prenasledovanie sa rozbieha opäť na základe ľavičiarskych konštruktov, tentoraz je to rasizmus, homofóbia, gender, revizionizmus, dokonca vo veľkom sa oprašuje primitívna stalinská inštrumentácia pojmu fašizmus.
Vážená pani ministerka,
v krvavých 50. rokoch, do ktorých sa takto „právne“ vraciame a s čím my politickí väzni máme svoje skúsenosti, bolo bežné, že mlyny teroru veľmi často zomleli práve tých, ktorí ich pomáhali roztáčať. Preto prijímať treba také zákony, aby nikto v budúcnosti nemohol prekvalifikovať aj Vaše činy a označiť ich ako spoluúčasť na protiústavnom potláčaní základných slobôd a demokratických princípov daných ústavou Slovenskej Republiky.
S pozdravom
Ing. Ján Litecký Šveda
predseda PV ZPKO
„Mimoriadna správa“, že k univerzitnému profesorovi Milanovi Stanislavovi Ďuricovi vtrhlo „policajné komando“, by mohla byť kvalifikovaná ako „poplašná“, pretože do profesorovho bytu nevtrhli nijakí po zuby ozbrojení kukláči. Podľa slov jeho asistentky prišli „len“ traja príslušníci kriminálnej polície v civile, ktorí prah jeho bytu neprekročili. Hľadali vraj Ústav dejín kresťanstva, vlastne jeho riaditeľa, a odišli „naprázdno“. Preto predseda výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť môže v štátnej televízii bohapusto tvrdiť, že „profesora nemolestovali“.
Človeka však konšternuje predstava, že štátna moc robí taký huriavk formálne pre jeden kalendár k storočnici prvého prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisu, akoby jeden spomienkový kalendár mohol zvrátiť ústavné pomery a rozvrátiť demokratický štát. Pokračovať v čítaní
Dňa 9. augusta 2016 sa v Petržalke odhaľoval pamätník hraničiarmi zversky (doslova) zavraždeného nemeckého študenta Hartmuta Tautza. Reči politikov pritom boli také typicky politické – buď o ničom, alebo politicky korektné. Nechýbala ani čechoslovácka propaganda, keď rečník z Prahy nezabudol spomenúť „demokrata“ Beneša. Áno, toho, ktorý tu ten komunizmus zavliekol. A nikomu to nejako neprekážalo.
Ale nielen rečami sme si pripomínali dobu minulú, ale aj skutkami, ako vystrihnutými z komunistickej učebnice. Najsamprv prišla na rad tvrdá cenzúra. Dôstojný pán Ján Košiar, podpredseda Interasso, dostal poverenie od predsedu, Dr. Fuchsa, aby predniesol pri tej príležitosti primeranú reč, prípadne požehnal pamätník. Aj sme si u sestry zavraždeného zistili, že nebudú problémy, pretože ich rodina je katolícka.
Pamätná tabuľa Hartmuta Tautza
Všetko sme dohodli s hlavnou organizátorkou, pani Winkelmannovou, ktorá ochotne súhlasila. Za chvíľu však prišla za nami, že Ján Košiar svoju reč predniesť nemôže, dokonca ani položiť veniec za Interasso. Keď sme sa jej pýtali na dôvod náhlej zmeny, dozvedeli sme sa, že to je preto, že podporil Ľudovú stranu Naše Slovensko. Keď som jej povedal, že to je typická komunistická cenzúra, na úrovni orwellovskej myšlienkovej polície, zahabkala – „no viete, médiá by nám to spočítali…“ Takže – politická korektnosť – to je to hlavné. Ale aspoň sme sa dozvedeli, s kým teda máme tú česť, čo je to za organizáciu tá Platforma európskej pamäti a svedomia www.memoryandconscience.eu (to priam cvendží ušľachtilými slovami, že?). Typické je aj to, že naša organizácia sa o celej akcii dozvedela až od predsedu Interasso. Evidentne organizácia, ktorá je autentickým spoločenstvom väzňov a obetí komunizmu je pre politicky korektných na prekážku. Keď ešte raz pani Winkelmannová prišla za Jánom Košiarom, že ale veniec, napokon ktorý už bol zaplatený, položiť môže, už to malo rozmer frašky. Jednoducho, pred slobodným názorom a slovom úctu nemajú, iba pred peniazmi. A úplne nakoniec nám došlo, že okrem rečí a cenzúry sme tu mali ešte jednu dokonale štýlovú pripomienku dôb (vraj) minulých: udavača. Keďže pani Winkelmannová prirodzene nepozná detailne naše pomery a meno Ján Košiar určite počula prvýkrát, musel jej to pošepkať tam iba niekto z prítomných. Nuž, asi sa stačí pozrieť na spoluorganizátorov…
P. S. Nakoniec, keď sa už takmer všetci rozišli, náš duchovný predsa len prečítal svoj príhovor (uverejnený tu nižšie) a pamätník požehnal. Sympatické bolo, že k záverečnej modlitbe sa k nám pridala aj tá hŕstka členov KPVS, ktorá ešte nestihla odísť.
Video si môžete pozrieť tu: Odhalenie pamätnej tabule Hartmutovi Tautzovi
Ján Litecký Šveda
Príhovor Jána Košiara, duchovného PV ZPKO
Vážení ústavní a štátni predstavitelia,
vážená pani Karola Tautz,
vážená pani Neela Winkelmann, predsedníčka Platformy pamäte a svedomia Európy,
vážená pani Neumann-Becker, štátna zástupkyňa spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko pre záznamy Štátnej bezpečnostnej služby bývalej NDR,
vážený pán predseda Bratislavského samosprávneho kraja pán Pavol Frešo,
vážený pán predseda Správnej rady ÚPN pán Ondrej Krajňák,
členovia diplomatického zboru,
zástupcovia politických strán,
dámy a páni, bratia a sestry, milí politickí väzni!
Mám tu česť pozdraviť vás všetkých v mene medzinárodnej organizácie politických väzňov InterAsso so sídlom v Berlíne, ktorá je tiež členom Platformy pamäti a svedomia Európy, a osobitne, od predsedu InterAsso, pána Christiana Fuchsa.
Po skončení II. svetovej vojny, ako viete, ľudia žiaľ desaťročia, žili v čase studenej vojny a Európa, náš spoločný dom, bol rozdelený.
Tisíce ľudí v strednej a východnej Európe sa nezmierili s komunistickým mýtom o štátoch robotníkov a roľníkov, o živote v spoločnosti bez Boha, ktoré trvali vyše 40 rokov. Takáto spoločnosť postavená na násilí mala veľa tragických stránok. Mnohí sa slobody nedožili, lebo zahynuli na popraviskách a vo väzniciach. Stovky ľudí zahynulo pri pokuse o útek na západ, do slobodného sveta.
Zišli sme sa tu dnes na 30. výročie násilnej smrti Hartmuta Tautza (* 10. 2. 1968, † 9. 8. 1986), ktorý ako každý mladý človek túžil po šťastnom živote v slobodnej vlasti.
Hartmut Tautz, ktorý by bol mal dnes 48 rokov, bol obeťou jednou z mnohých, ktoré boli zabité, lebo tak rozhodli špičky komunistických strán v celom sovietskom bloku, ako aj v bývalom Česko-Slovensku. Niektorí bývalí mocipáni ešte dnes žijú. Žijú aj mnohí vojaci, ktorí vtedy strieľali a utečencov zabíjali, alebo pustili na nich zúrivých psov.
Z dokumentov poznáme aj mená psov, ktorí na smrť dohrýzli mladého Hartmuta Volali sa Roby a Ryšo. Poznáme aj mená vojakov…
Vtedy platil rozkaz náčelníka Hlavnej správy Pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc generálmajora Antona Nemca z roku 1985, ktorí vojaci základnej služby Ivan Hirner (1964) a Oldřich Kovář (1967) doslova splnili. Obidvaja, ako aj Hartmut Tautz, sú mladší odo mňa, a s veľkou pravdepodobnosťou ešte žijú. Prosím ich, pre pokoj ich duše, aby dokázali poprosiť milosrdného Boha i Hartmutových príbuzných o odpustenie. Iste, oni konali len svoju povinnosť, ale tak argumentovali skoro všetci aj v Norimbergu.
Ján Litecký Šveda s pani Karolou Tautzovou, sestrou zavraždeného Hartmuta
Na nový Norimberg, ktorý by odsúdil komunistických zločincov, ktorí zapríčinili smrť mnohých, po slobode túžiacich ľudí, čakáme dodnes.
Na slovenskú i českú generálnu prokuratúru boli podané stovky oznámení o zločinoch proti ľudskosti, ale odpovede dodnes neprišli. Pokračovať v čítaní
Vážený pán predseda,
Bratislava 29. júna 2016, naše č. 31/2016 ze
berieme na vedomie Váš návrh, aby sa návštevy koncentračných táborov a viac informácií o holokauste stali súčasťou vzdelávacieho procesu na slovenských školách. Ako ste povedali, „aby naše deti vedeli presne identifikovať slovo holokaust, aby vedeli, aké nešťastie to prinieslo.“
Radi by sme však poukázali na skutočnosť, že v roku 1996 prijala Národná rada Slovenskej republiky zákon č.125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ktorým sa spoločnosť mala vyrovnať s totalitným komunistickým režimom, zodpovedným za „cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonaný proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu, za devastáciu hospodárstva, za zničenie tradičných princípov vlastníckeho práva, za zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely“, podotýkame, že v čase mieru, v čase budovania tzv. beztriednej spoločnosti. Pokračovať v čítaní
