Dňa 19. júna 2020 nitriansky biskup Viliam Judák odhalil na fasáde Kostola sv. Michala vo Valaskej Belej pamätnú tabuľu tamojšiemu rodákovi, známemu slovenskému kňazovi P. Šebastiánovi Labovi SJ. Bolo to práve v deň jeho nedožitých 89. narodenín.
Šebastián Labo sa narodil 19. júna 1931. Študoval na slávnom slovenskom gymnáziu v Kláštore pod Znievom a na Slovenskej univerzite v Bratislave archívnictvo a historické vedy. V rokoch 1956 – 1963 pracoval v Bratislave v Štátnom slovenskom ústrednom archíve.
Keď v ňom dozrela túžba stať sa kňazom, kvôli jej splneniu musel emigrovať. Vycestoval cez Sovietsky zväz, čím vtedajších mocipánov značne zmiatol. V jeseni v roku 1963 sa vylodil v sicílskom Palerme. Na Pápežskej Lateránskej univerzite študoval filozofiu a teológiu a dňa 1. marca 1969 ho biskup Pavol Hnilica SJ vysvätil za kňaza. Mladý a plný elánu, ako novokňaz, 20. júla v tom istom roku vstúpil k jezuitom a stal sa blízkym spolupracovníkom biskupa P. Hnilicu v jeho diele Pro fratribus pre pomoc prenasledovaným kresťanom v komunistických krajinách.
V roku 1971 v nemeckom Koblenzi začal vydávať časopis Pro fratribus – Stimme der schweigenden Kirche. (Pre bratov – hlas umlčanej Cirkvi). Na literárnom poli sa stal známym svojou knihou Zabijem pastiera, ktorá vyšla najprv po nemecky (Das Attentat auf dem Papst) v roku 1982, a po tom neskôr aj v ďalších siedmich jazykoch. Popri vyše tridsaťročnej redaktorskej práci a rozsiahlej kazateľskej činnosti v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Švajčiarsku a Luxembursku, kde sa prihovoril bezmála miliónu veriacich, je autorom dvadsiatky kníh, najmä o apoštolských cestách pápežov: sv. Jána Pavla II. a dva zväzky o cestách pápeža Benedikta XVI. Na viacerých jeho knihách som mal česť s ním spolupracovať. P. Šebastián Labo SJ bol čestným doktorom Trnavskej univerzity (2007) a laureátom štátneho vyznamenania Pribinov kríž III. triedy, ktoré mu v roku 2010 udelil prezident SR Ivan Gašparovič. Bol členom našej organizácie.
Vo štvrtok 11. júna 2020 zomrel v Bojniciach jeden už z mála žijúcich politických väzňov 50. rokov a tiež posledných členov ilegálneho slovenského skautingu, Ing. Martin Hagara.
Narodil sa 17. septembra 1934 v Novákoch. Už ako malý chlapec patril medzi aktívnych členov Hlinkovej mládeže. Nadšenie za kresťansko-národné ideály a ideu slovenskej štátnej samostatnosti ho už v študentskom veku priviedli do priameho konfliktu s čsl. komunistickým režimom.
Po zrušení Hlinkovej mládeže v roku 1945 pokračoval v obnovenom skautingu (Junák). Po likvidácii Junáka komunistickým režimom sa v roku 1948 zapojil do ilegálnej nástupníckej organizácie skautingu – Zlatý orol. Táto tajná organizácia dokázala neprerušene fungovať na viacerých miestach západného a stredného Slovenska ešte osem rokov do roku 1956,. Bol to rekord spomedzi všetkých ilegálnych organizácií v komunistickej ČSR.
Spolu s ďalšími mladíkmi, ale aj so svojím otcom, bol M. Hagara zatknutý v decembri 1950. Po krutej vyšetrovacej väzbe na KV ŠtB v Nitre a v Bratislave ho zaradili do deväťčlennej protištátnej skupiny, do ktorej ŠtB zamontovala aj dvoch kňazov. Z utajených schôdzok, letákovej akcie a niekoľkých poškodení štátneho majetku ŠtB v spolupráci so Štátnou prokuratúrou vykonštruovali fantastické obvinenia. Z mladých skautov urobili teroristické ozbrojenecké skupiny, ktorých cieľom bolo vraždiť verejných činiteľov a ktorí údajne len čakajú, aby sa „so zbraňou v ruke zapojili po boku amerických vojsk“ do vojny proti komunistickému bloku.
Súd v Bratislave M. Hagaru v októbri 1951 odsúdil na dva roky. K nízkemu trestu prispel jeho mladistvý vek. Väzenie si odpykal v Ústave pre mladistvých v Hlohovci a potom v Leopoldove. Po prepustení z väzenia bol pod dohľadom ŠtB, o čom svedčí aj obsiahly spis ŠtB. Občan 2. kategórie prakticky až do novembra 1989.
Po páde totality sa prakticky od začiatku angažoval v našej organizácii – KPVS, ktorá sa v roku 1999 premenovala na Zväz protikomunistického odboja. Martin bol nezabudnuteľný diskutér a jeho slová boli vždy podnetné a všetkým nám dodávali energiu. Niečo ešte robiť, aby svedectvo strašnej dobe sa zachovalo pre ďalšie generácie.
Vážený pán šéfredaktor Peter Bárdy,
v zmysle tlačového zákona č.167/2008 Vás žiadame o uverejnenie odpovede podľa paragrafu 8 na Váš článok z 9.5.2020 už aj z toho dôvodu, že našu odpoveď na Vaše otázky, ktorú sme zaslali ešte 28.1.2020 Vaša redaktorka v politicky najcitlivejších bodoch jednoducho ignorovala.
NOVÁ TOTALITA NA OBZORE
V internetovom denníku aktuality.sk, bol 9. mája 2020 uverejnený článok „Píšu pre konšpiračný web a hája vojnový slovenský štát. Ako sa k ich financovaniu postaví nová vláda?“ Vzhľadom na to, že ešte v januári sme poslali odpovede na otázky, ktoré redaktorka vo veľkej väčšine ignorovala, môžeme povedať, že tu ide o cielenú diskreditáciu a poškodzovanie dobrého mena našej organizácie. Organizácie, ktorá združuje ľudí ktorí si najviac vytrpeli od zločineckého komunistického režimu. Článok bol uverejnený v roku 2020, no naši členovia, od ktorých sme dostali spŕšku reakcií, mali nepríjemný dojem, že sú späť spôsoby a hlavne kádrovanie Pravdy a Rudého práva z 50. rokov. Teda novín, ktoré pripravovali pôdu pre krvavé procesy s antikomunistami. No ale, keď chýbajú argumenty, potom nemôže chýbať staré známe kádrovanie do tretieho kolena. Voľakedy sa neodpúšťal buržoázny či kulacký pôvod, teraz sú to iné hriechy. O. i. aj písanie do tzv. konšpiračných webov, ktoré podľa vyjadrenia súdu konšpiračné nie sú, ale pre politrukov, vynášajúcich rozsudky, je to nezaujímavý detail. Keďže naši členovia sú slobodní ľudia, ktorí dokázali vzdorovať aj komunistickému teroru, predpokladajú, že v súčasnosti majú slobodu slova zaručenú ústavou a nechápu kádrovanie pre politické názory. Ale keď už – prečo autorka článku nenapísala, aké hrôzy, aké hlúposti či aké nepravdy tam popísali kritizovaní autori? Veď je demokracia, nech sa diskutuje. Alebo už opäť začínajú časy jediného správneho názoru? Zaujímavé, že pri takomto podrobnom kádrovaní vedenia organizácie Vám uniklo meno nášho podpredsedu, pána Štefana Nováka, ktorý svoje najlepšie roky strávil v Jáchymovskom pekle, naopak, pribudla šéfredaktorka Svedectva Eva Zelenayová.
Pokračovať v čítaní
Už sme sa chystali osláviť jeho deväťdesiatku, ale Pán Boh rozhodol ináč, že Tonko ju oslávi v lepšej spoločnosti…
Narodil sa v Ložíne na Zemplíne 30. januára 1930. Po ľudovej škole doma študoval na Gymnáziu v Michalovciach a býval v internáte v Saleziánskom ústave. Tam si ho získal Don Bosco a preto sa rozhodol vstúpiť k saleziánom. Po kvinte odišiel z Michaloviec na štúdiá do Trnavy. Po Barbarskej noci v roku 1950 musel narukovať do PTP.
Spolu s ostatnými saleziánmi sa chcel dostať na štúdiá na Západ, do Turína. Bol v tretej skupine, ktorá sa pokúšala cez Moravu dostať do Rakúska, žiaľ neúspešne.
V procese Titus Zeman a spol. bol komunistickým režimom odsúdený a poslaný na 14-ročný pobyt do uránových baní v Jáchymove. Po návrate na slobodu pracoval v Liberci a potom v Bratislave v podniku Matador a vo Výskumnom a vývojovom ústave prefabrikácií v Bratislave. Bol ženatý a mal štyroch synov. Filozofiu, teológiu a ordináciu „in illo tempore“ (1978) získal v Katakombálnej církvi. Dvadsať rokov viedol katolícky samizdat (1970 – 1990). Ako dôchodca zriadil v Prešove knižnicu pre seminaristov Gréckokatolíckej cirkvi a ako knihovník tam prežil vyše trinásť rokov. Bohoslovcov učil lisovať vyobrazenia ikon, cirkevnoslovanský jazyk a latinčinu. Pre Gréckokatolícku cirkev a Zemplínske múzeum preložil viaceré latinské historické práce. Publikoval v Kultúre, vo Svedectve a pre krajanov napísal populárne Dejiny zemplínskej župy a Ságu rodiny Semešovcov, ktorých predkovia sa vyznamenali v bojoch proti Turkom.
Ján Košiar
Ďalšie články nájdete tu:
https://www.pv-zpko.sk/wp-content/uploads/SVEDECTVO-1-2020.pdf
http://alianciazanedelu.sk/archiv/5113
http://www.grkatpo.sk/?spravy&id=3247
