Opustil nás celoživotný podpredseda
Druhého júna minulého roku s
me sa stretli naposledy. Na redakčnej besede k tridsiatemu výročiu založenia našej organizácie. Vystupoval energicky, spomínal s jasnou mysľou, ani náznak, že je to naposledy. „S Emilom Švecom som sa spoznal v 50. rokoch v Ilave. Mňa za trest odsúdili na tri roky samoväzby a keďže som mal ťažkosti so žalúdkom, pýtal som sa na ošetrovňu. Tam som stretol Emila, ktorý mi dával sondu do žalúdka. Hovorí mi: „Ty máš aj iné problémy.“ Mal som, nepočul som na ľavé ucho, lebo počas vyšetrovania som dostal také zaucho, že som aj odpadával, ešte dlho po návrate domov.“ Takto zaobchádzala totalitná moc s nelojálnymi občanmi.
O Tonkovej činnosti, ktorá sa nepáčila komunistom, porozprával na poslednej rozlúčke 18. decembra 2020 v Šenkviciach duchovný PV ZPKO Ján Košiar. K jeho slovám azda iba toľko: Tonko našiel veľkú oporu u svojej manželky Milky. Do konca jeho života mu pomáhala v práci pre politických väzňov komunizmu. Donedávna aktívne pracovala v centrále PV ZPKO. A naďalej pôsobí v regionálnej organizácii.
Tonko Malacký sa významne zaslúžil o postavenie politického väzňa v spoločnosti. Nebol mu ľahostajný prístup štátnych orgánov k obetiam komunizmu. Zomrel 15. decembra 2020.
Česť jeho pamiatke!
Eva Zelenayová
Dňa 19. júna 2020 nitriansky biskup Viliam Judák odhalil na fasáde Kostola sv. Michala vo Valaskej Belej pamätnú tabuľu tamojšiemu rodákovi, známemu slovenskému kňazovi P. Šebastiánovi Labovi SJ. Bolo to práve v deň jeho nedožitých 89. narodenín.
Šebastián Labo sa narodil 19. júna 1931. Študoval na slávnom slovenskom gymnáziu v Kláštore pod Znievom a na Slovenskej univerzite v Bratislave archívnictvo a historické vedy. V rokoch 1956 – 1963 pracoval v Bratislave v Štátnom slovenskom ústrednom archíve.
Keď v ňom dozrela túžba stať sa kňazom, kvôli jej splneniu musel emigrovať. Vycestoval cez Sovietsky zväz, čím vtedajších mocipánov značne zmiatol. V jeseni v roku 1963 sa vylodil v sicílskom Palerme. Na Pápežskej Lateránskej univerzite študoval filozofiu a teológiu a dňa 1. marca 1969 ho biskup Pavol Hnilica SJ vysvätil za kňaza. Mladý a plný elánu, ako novokňaz, 20. júla v tom istom roku vstúpil k jezuitom a stal sa blízkym spolupracovníkom biskupa P. Hnilicu v jeho diele Pro fratribus pre pomoc prenasledovaným kresťanom v komunistických krajinách.
V roku 1971 v nemeckom Koblenzi začal vydávať časopis Pro fratribus – Stimme der schweigenden Kirche. (Pre bratov – hlas umlčanej Cirkvi). Na literárnom poli sa stal známym svojou knihou Zabijem pastiera, ktorá vyšla najprv po nemecky (Das Attentat auf dem Papst) v roku 1982, a po tom neskôr aj v ďalších siedmich jazykoch. Popri vyše tridsaťročnej redaktorskej práci a rozsiahlej kazateľskej činnosti v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Švajčiarsku a Luxembursku, kde sa prihovoril bezmála miliónu veriacich, je autorom dvadsiatky kníh, najmä o apoštolských cestách pápežov: sv. Jána Pavla II. a dva zväzky o cestách pápeža Benedikta XVI. Na viacerých jeho knihách som mal česť s ním spolupracovať. P. Šebastián Labo SJ bol čestným doktorom Trnavskej univerzity (2007) a laureátom štátneho vyznamenania Pribinov kríž III. triedy, ktoré mu v roku 2010 udelil prezident SR Ivan Gašparovič. Bol členom našej organizácie.
Vo štvrtok 11. júna 2020 zomrel v Bojniciach jeden už z mála žijúcich politických väzňov 50. rokov a tiež posledných členov ilegálneho slovenského skautingu, Ing. Martin Hagara.
Narodil sa 17. septembra 1934 v Novákoch. Už ako malý chlapec patril medzi aktívnych členov Hlinkovej mládeže. Nadšenie za kresťansko-národné ideály a ideu slovenskej štátnej samostatnosti ho už v študentskom veku priviedli do priameho konfliktu s čsl. komunistickým režimom.
Po zrušení Hlinkovej mládeže v roku 1945 pokračoval v obnovenom skautingu (Junák). Po likvidácii Junáka komunistickým režimom sa v roku 1948 zapojil do ilegálnej nástupníckej organizácie skautingu – Zlatý orol. Táto tajná organizácia dokázala neprerušene fungovať na viacerých miestach západného a stredného Slovenska ešte osem rokov do roku 1956,. Bol to rekord spomedzi všetkých ilegálnych organizácií v komunistickej ČSR.
Spolu s ďalšími mladíkmi, ale aj so svojím otcom, bol M. Hagara zatknutý v decembri 1950. Po krutej vyšetrovacej väzbe na KV ŠtB v Nitre a v Bratislave ho zaradili do deväťčlennej protištátnej skupiny, do ktorej ŠtB zamontovala aj dvoch kňazov. Z utajených schôdzok, letákovej akcie a niekoľkých poškodení štátneho majetku ŠtB v spolupráci so Štátnou prokuratúrou vykonštruovali fantastické obvinenia. Z mladých skautov urobili teroristické ozbrojenecké skupiny, ktorých cieľom bolo vraždiť verejných činiteľov a ktorí údajne len čakajú, aby sa „so zbraňou v ruke zapojili po boku amerických vojsk“ do vojny proti komunistickému bloku.
Súd v Bratislave M. Hagaru v októbri 1951 odsúdil na dva roky. K nízkemu trestu prispel jeho mladistvý vek. Väzenie si odpykal v Ústave pre mladistvých v Hlohovci a potom v Leopoldove. Po prepustení z väzenia bol pod dohľadom ŠtB, o čom svedčí aj obsiahly spis ŠtB. Občan 2. kategórie prakticky až do novembra 1989.
Po páde totality sa prakticky od začiatku angažoval v našej organizácii – KPVS, ktorá sa v roku 1999 premenovala na Zväz protikomunistického odboja. Martin bol nezabudnuteľný diskutér a jeho slová boli vždy podnetné a všetkým nám dodávali energiu. Niečo ešte robiť, aby svedectvo strašnej dobe sa zachovalo pre ďalšie generácie.
