Politickí väzni

Ministerka vnútra SR Denisa Saková

Minister spravodlivosti SR Gábor Gál

č. 68/2020 Bratislava 13. januára 2020

Vážení páni ministri,

    s vážnym znepokojením sme prijali správu v médiách o zadržaní dvoch občanov – Rudolfa Vaskyho a Martina Daňa, novinárov a blogerov, ktorí kriticky hodnotia situáciu na Slovensku.
Vnímame to nielen ako vážne ohrozenie slobody slova, prejavu a názoru, ale aj ako akt zastrašovania mocenským systémom, snahu za každú cenu umlčať ľudí s nepohodlnými názormi.
Podľa dostupných informácií by mali byť obvinení z prečinu výtržníctva. Zadržanie a väzbu na tento miernejší delikt považujeme za neudržateľné a neakceptovateľný akt brutality s prvkami totalitných praktík, čo je v každej demokracii neprípustné.
Takéto maniere a praktiky zastrašovania, prenasledovania, šikanovania a eliminácie zažili bývalí politickí väzni v minulom režime pod diktatúrou proletariátu, preto nemôžeme v slobodnej spoločnosti mlčať a vyjadrujeme ostrý občiansky protest s väznením oboch pánov. Súčasne vás vyzývame, aby ste urobili všetky kroky na ich okamžité prepustenie z väzenia. Keď už spomíname praktiky totalitného režimu, ten, keď nedokázal zlomiť morálnu integritu nepohodlných ľudí ani mučením ani inými psychickými praktikami, tak si našiel zástupné, často aj ekonomické delikty, len aby režimu nepohodlných ľudí zbavil ich slobody a zatvoril im ústa. Slovensko je pred voľbami a všetci veríme, že budú slobodné a demokratické.
Preto vás s plnou naliehavosťou vyzývame, aby ste urobili zadosť spravodlivosti a chránili základné ľudské práva a slobody oboch zadržaných a prepustili ich na slobodu. Inak budeme nútení informovať o situácii našu partnerskú medzinárodnú asociáciu organizácií bývalých politických väzňov INTER-ASSO so sídlom v Berlíne, aj orgány EÚ a Rady Európy.
Slovensko nepotrebuje po 30 rokoch od pádu totality už nijakých politických väzňov.

    S úctou

    Ján Litecký Šveda, predseda 
    Rafael Rafaj,  podpredseda
    Ján Košiar, duchovný PV ZPKO   
    Eva Zelenayová,  šéfredaktorka časopisu Svedectvo

Aj po 30 rokoch od pádu bývalého režimu štát zmierňuje niektoré krivdy, ktoré napáchal na občanoch totalitný komunistický systém. Od 1. januára 2020 si polepší ďalšia kategória dôchodcov – bývalí politickí väzni protikomunistického odboja. Vďaka novele zákona 274/2007, ktorú na návrh poslancov SNS schválil parlament v júni 2019 sa zvyšuje mesačný príplatok k dôchodku účastníka III. odboja približne o sto percent. Vdova má nárok na 60% z tejto sumy a sirota 40 percent.
Politickí väzni sú vďační nielen za sociálne opatrenie štátu, ale aj morálnu satisfakciu – ocenenie ich statočného postoja v pokračovaní boja za slobodu, demokraciu a národné oslobodenie spod jarma komunistickej totality. Národniari sa pri presadení zákona v parlamente opreli aj o dikciu zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, podľa ktorého – „zmiernenie niektorých krívd spáchaných na odporcoch komunistického režimu a na osobách, ktoré boli postihnuté jeho perzekúciami, upraví osobitný zákon“.
Z aktuálne relevantných politických subjektov tak Slovenská národná strana (SNS) najviac v histórii slovenského parlamentu pomohla zákonmi zmierniť krivdy napáchané na odporcoch a obetiach totality. Bývalí politickí väzni trpeli najmä na obranu náboženskej viery, národného presvedčenia a obhajobu základných práv a slobôd. Mnohí v účastníkov odporu získali štatút veterána protikomunistického (III.) odboja. Dodnes je aktuálny odkaz a posolstvo bývalých väzňov svedomia dôsledne brániť slobodu slova a nedopustiť prenasledovanie občanov za ich svetonázor alebo politické presvedčenie rovnako aktuálny, až akútny.
Pokračovať v čítaní →

Vážení prítomní, vzácni hostia, dámy a páni,
vítam vás na tejto pietnej spomienke venovanej obetiam komunistického teroru. Všetkým, ktorí ste túto našu pietnu spomienku poctili svojou účasťou, musím vysloviť
veľké a úprimné poďakovanie. Ani nie tak za mňa, ale za všetkých tých, ktorých mená sú vytesané na tomto pamätníku, ja som len taký malý správca ich odkazu. Takýto pamätník si okrem úcty vyžaduje aj to, aby sme sa aj správali podľa odkazu obetí, ktorým bol postavený. A teda aj hovorili to, čo je podstatné.
Za tých 30 rokov od novembra ´89 tu odznelo toho veľa – od pripomenutia storočnice boľševického puču cez ekonomický až po morálny rozvrat zapríčinený chorými myšlienkami z komunistického manifestu. Hádam najprekvapivejšia vec čo tu zaznela, bolo však vyhlásenie na ochranu slobody slova v roku 2016. Toto sme po odštrkaní kľúčikmi fakt nečakali. A odvtedy sa situácia nejako nezlepšila. Prakticky každý deň sme svedkami šírenia nevyvážených a hlavne nenávistných dezinformácií, proti ktorým sa nie je možné nikde odvolať. Hádam netreba zvlášť zdôrazňovať, že neexistencia slobody slova je mimoriadne riziková práve v časoch obrovského nebezpečenstva pre Európu, aké práve zažívame.
Pokračovať v čítaní →

Pred 30 rokmi, v novembri 1989, keď padal Berlínsky múr, som žil v Ríme. A pár dní pred 17. som mal možnosť tam prvýkrát stretnúť arcibiskupa Jána Sokola, prvého metropolitu Slovenska. A práve 17. novembra 1989 som mal to šťastie a milosť koncelebrovať v súkromnej kaplnke s pápežom svätým Jánom Pavlom II. Bol som tam spolu s politickým väzňom, našim členom Msgr. Viktorom Trstenským; organizácia síce vtedy ešte neexistovala, ale politickí väzni áno. Ten mi v oných dňoch okrem iného povedal: „Ty ešte zažiješ stret a konflikt kresťanského sveta so svetom islamu. Vtedy sa to zdalo neuveriteľné.

Nuž všemohúci Bože, voláme k tebe, ty, Otče všetkých národov, aby si bol stále s nami, ako pred tridsiatimi rokmi, keď nám zažiarilo svetlo nádeje na život v láske spra­vodlivosti a v pokoji.

Daj vládcom našej Slovenskej republiky Ducha múdrosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, Ducha bratstva a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci.

Otče náš, ktorý si na nebesiach…

Nuž zvolávam toto Božie požehnanie na vás milí politickí väzni, vďaka ktorým, môžeme tridsať rokov už žiť v slobode a demokracii, v našej milovanej vlasti, Slovenskej republike.
Nech vám Boh Otec, ktorý je verný svojim sľubom a spoľahlivý vo svojej pomoci, pomáha v zápase o spravodlivosť, právny štát a občianske porozumenie.
Nech nám Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý posvätil našu zem svojím narodením, verejným účinkovaním, svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním, zachová dar slobody a pokoja.
Nech vás Duch Svätý, ktorý zjednotil prvých kresťanov v Jeruzaleme, vďaka vášmu svedectvu zjednotí v oddanosti Bohu a slovenskému národu v duchu odkazu Andreja Hlinku, aby sme sa nikdy nebáli hlásiť sa k viere našich otcov.
Nech vás žehná, sprevádza a ochraňuje všemohúci Boh: Otec, Syn i Duch Svätý.
Amen.

Je to zvláštny pocit stáť pri múre ilavskej väznice. Lebo naposledy som tu bol – ale vo vnútri, za múrmi, železnou bránou, mrežami a ostnatým drôtom, s bacharmi ako chalan, keď som mal trinásť rokov. Na návšteve. Za otcom. Tam zatvárali otcov, bratov, manželov, synov… ktorí nezdieľali nadšenie z budovania svetlých zajtrajškov. Tam zväčša zošediveli, zlomili im zdravie, ale nie dušu a vieru. Dnes tam sedia ľudia, ktorí zišli z cesty práva. Pred rokom 89 tam však sedeli aj slušní ľudia, ktorí hovorili súdruhom, čo nás vedú po ceste, že nevidia správne, ani dobre a že tá cesta je viac krivá, špinavá a hrboľatá ako rovná a čistá a že je to slepá ulička (aj sa potvrdilo); alebo že Slováci majú právo na väčšiu mieru suverenity, prípadne až štátnosti; alebo ľudia, čo nezapreli vieru v Boha, a preto ich režim poslal do väzenia. Aj na múroch tohto väzenia pre vieru, slobodu, slobodné myšlienky a slobodné názory je krédo bývalých politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja: „Kto stratil majetok, nestratil veľa – Kto stratil slobodu, stratil mnoho – Kto stratil vieru, stratil všetko“.

Práve tá nezlomná viera vo vyššiu spravodlivosť, že bič plieska na konci, že raz sa zlo na dobré musí obrátiť, viera v rodinu, ktorá mukla podrží, viera vo vlasť, ktorá ťa nezradí, viera v Boha, čo napráva každú krivdu… to je morálna prevaha slobodomilovných ľudí, ktorí sa nebáli povedať, že kráľ je nahý, aj keď na nich mieria zbraňami kráľovi žoldnieri. Dá sa zatvoriť človek, ale nie sloboda. Dá sa človek aj zabiť, ale nie jeho idea. Tá si nájde nové duše a mysle, ktoré ju oživia a ponesú vlajku boja za vieru, nezávislosť, slobodu, pravdu, spravodlivosť ďalej. Len mám pocit, že dnes si slobodu prakticky nevážime. Ovládla nás kultúra smrti, nenávisť z nedostatku a závisti, nová ideologická nenávisť voči tradícii, blbá nálada a nostalgia naratívu za misu šošovice.
Jediná schodná cesta je v našom vnútri. Túto atmosféru vieme riešiť a zlepšiť takmer okamžite. Chce to zmenu nášho postoja a priorít k nemateriálnym hodnotám a ku globalizujúcemu sa svetu, ktorému možno čoraz menej rozumieme, alebo ktorý čoraz menej počúva hlas ľudí a národných štátov. Myslím, že toto je základný postoj, aby sa ľudia nezbláznili či nerezignovali. Lebo tých „väzení“ môže byť podstatne viac. Moderní väzni systému dnes chodia bežne po ulici, surfujú po internete, nakupujú podľa reklamy… ani o tom nevedia, že majú veľkú železnú guľu na nohe, či skôr na svojom krku. Lebo ak by chcel niekto tú guľu ukotviť na mozog alebo srdce, zistil by, že nemá kde. A to je paradox doby. Dnes neviete, kde je nepriateľ, kto je priateľ; kto je „väzeň“ (sám seba alebo okolností, manipulácie politického a mediálneho mainstreamu); kto je slobodný a kto akože „nezávislý“; kto má svoj názor a kto len opakuje vsugerované a memorované z médií; kto je odvážny a kto svoj strach skrýva v online priestore; kto potrebuje cestovať, aby videl a poznal a kto nepotrebuje, lebo všetko sa dá poznať srdcom a vnorením sa do mikrokozmu, odkiaľ je priame spojenie na makrokozmos; kto je veriaci a kto je len ceremonialista; kto je šťastný a kto len ukazuje pozlátka… Dalo by sa ešte písať, ale ako sa hovorí: múdremu napovedz, hlúpemu aj tak nepomôžeš… Krásny posledný októbrový deň. A cez sviatky si spomeňte v mysli aj na všetkých odvážnych ľudí a Slovákov, ktorí obetovali svoje životy za Slovensko, slobodu a vieru. Aj oni by radi dostali duševný lajk, že si ceníme to, čo nezištne pre nás a často aj za cenu svojho života, urobili.
                                                                               Rafael Rafaj, podpredseda PV ZPKO